It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Blázon v červených Converskách - 1. časť - Turista?

19. března 2015 v 21:26 | Alexis8301 |  Blázon v červených Converskách
Blog aktuálne stojí - čo ste si "asi" všimli. Acho Bože, tento odstavec bude poriadna somarina. :D
Tak nejak sa zo mňa stal Whovian, zamilovala som sa do Davida Tennanta a Matta Smitha a chcem, aby mi na dvore pristála TARDIS. xD
Ale späť k téme... Stal sa zo mňa Whovian a TVD/TO poviedky momentálne stoja. Teda, momentálne. Oni stáli tak nejak vždy, ale teraz ešte viac, než normálne. (Je toto vôbec spisovná veta?)
Z názvu článku vám už asi došlo, že sa jedná o novú fanfiction a celkom neprekvapivo, pretože som to v tomto odstavci zmienila už asi trikrát, je to fanf na DW. Je to len taká oddychovka, časti budú ultimátne krátke (naozaj ultimátne - 500 - 800 slov :D).
Na pochopenie nepotrebujete vidieť seriál, väčšinu vecí vysvetlím a ako som napísala, je to len na odreagovanie, nič zložité. ;) Enjoy!




Izbou sa nieslo vyzváňanie budíka. Zavrčala som a rukou som sa snažila nájsť ten prekliaty mobil. Márne. Vzdychla som a zvuk som sa pokúsila ignorovať. Opäť márne.
Keď som sa už vyškriabala z postele, nemalo zmysel to vypínať. Na budík som mala nastavenú pesničku I'm an Albatroz, ktorá sa už prehrávala druhýkrát a dostala sa do mojej obľúbenej časti.
"Yeah Lorry said she was a mouse,
smoked that cheesn' like a baoz
Monilie money money whore, catching, catching, catching flow
Lori was a witch, yeah a sneaky little bitch
So fuck that little mouse cuz I'm an Albatraoz!"
Pozrela som na hodinky. Sedem dvadsať. To je času a času! Kým som sa obliekla a namaľovala, bolo sedem päťdesiat. Zasa budem meškať. No nič, nie je moja chyba, že musím vstávať okolo pol ôsmej! Ak by to bolo na mne, tak sa ten prekliaty blázinec, nazývajúc sa škola, ani nezačína.
V ruke som už mala slúchadlá a mobil a napoly napísanú správu pre Ang, kde stálo, že budem meškať. Vlastne by som jej mala písať, kedy meškať nebudem.
Na nohy som si nasadila čierne conversky a vyšla som z domu. Vonku bolo teplo, slnko svietilo a ja som si mohla užiť pomalú cestu do školy, ktorá mi normálne trvá tridsať minút. Už aj tak nestíham, tak prečo sa ponáhľať.
Prepínala som pesničku na mobile, keď som skoro som narazila do modrej drevennej policajnej búdky.
"Kurva," uniklo mi z úst. Zdvihla som zrak a trochu som cúvla. "Kurva," zopakovala som svoju prechádzajúce vetu. "Odkedy to tu je?!"
Zrazu sa otvorili dvere a von vyšiel celkom nízky chlapík v hnedom obleku, rovnako farebnom kabáte a v červených converskách.
"Ahoj!" Tvár mu zdobil obrovký úsmev a optimizmus z neho len sršal. Argh, takých ľudí nemám rada. Na tvári sa mi usadil napoly zmätený a napoly zhnusený výraz. Nemala som chuť rozprávať sa a optimistom. A hlavne - načo mu bol ten oblek? Vonku je minimálne dvadsaťpäť stupňov preboha!
"Kde to som?" Dvere búdky sa za ním zabuchly a on sa premával okolo s obdivom vpísaným v tvári.
"V riti," zamrmlala som, keď som si uvedomila znenie jeho otázky. Ako by ste definovali malé mestečko na úplnom konci východného Slovenska, keď už Slovensko samotné je definované ako koniec sveta? Jasné, srdce Európy a podobné sračky, no pre obyvateľov tohoto miesta to je úplny opak.
"Pardon?" ozval sa opäť a tým ma vytrhol z môjho dedukovania o Slovensku. Žeby turista?
"Odkiaľ presne ste?" spýtala som sa, aby som vedela, ako mu mám zadefinovať miesto, kde sa práve nachádza. Predsa len, ak je nejakou nemožnou náhodou z Ameriky, či nejakej podobnej ignorantskej krajiny, ktorá o Slovenska ani len netuší, zbytočne mu tu budem vykladať o Osadnom. To je názov tohto mesta, mimochodom.
"No..." vydal zo seba a poškrabal sa na krku. Zdvihla som obočie a pozrela som na mobil. Osem pätnásť. "Ak máš niekde byť, nebudem ťa zdržiavať," nadhodil nevinne.
V hlave mi prebehol obrázok školy, prvej hodiny, čo mala byť telesná a následne tohto tu turistu.
"Ale kdeže..." zasmiala som sa. Pri najhoršom som musela vysvetliť zblúdilému turistovi, že tu nemá nič, čo by si mohol fotiť alebo... Vlastne, že tu nemá nič.
"Slovensko," odpovedala som mu na jeho prvú otázku.
Zmätene na mňa pozrel. To si nepamätá vlastnú otázku?!
"Slovensko. Si na Slovensku. Rok 2015, šestnásty marec, pondelok..." Nasledoval dlhý povzdych. Že ja sa vždy musím zapliesť s nesprávnymi ľuďmi...
"Zlý deň?" spýtal sa zrazu. Prečo by som mala mať zlý deň?! A je ešte len ráno!
"Nie, prečo?" Zastavil sa a chvíľu na mňa pozeral.
"To si vždy v takejto nálade?" Obočie mu vyletelo ako keď vrany odlietajú do teplých krajín a prepaľoval ma pohľadom. No na mňa nemal. Teraz ľutujem, že som človek a že z očí mi nestrieľajú laserové paprsky. Aj keď... Kto vie, možno raz. Evolúcia a tak.
"Ja som v dobrej nálade!" V obrannom geste zodvihol ruky a zasmial sa.
"Fajn. Ehm... Ako sa voláš?"
"Záleží na tom, prečo sa pýtate."
"Lebo to chcem vedieť?"
Zasmiala som sa.
"Musím ísť." Zamávala som mu, obišla som tú divnú búdku a zamierila som do školy.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sima Sima | E-mail | Web | 21. března 2015 v 10:04 | Reagovat

zaujímavý to nápad :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: