It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Battlefield - 12. kapitola

27. února 2015 v 13:52 | Alexis8301 |  Battlefield

Battlefield na žiadosť Wer. Síce to chvíľu trvalo, ale tu to máš. :D


"Nebude zo mňa tvoja osobná štetka," povedala som a napriek bolesti som sa postavila.
"Och, toho sa neboj zlatíčko. Vieš, premenila som ťa v domnienke, že sa zabiješ. Že sa budeš nenávidieť a uľahčíš mi prácu. Ale to sa asi nestane. Ach, čo si človek sám neurobí..."
Rýchlo som sa za ňu premiestnila a zlomila som jej väzy.
"...to nebude mať. Áno, poznám to."
Prekročila som jej mŕtve telo a vrátila som sa do hotela.

Na moje prekvapenie, Klaus už v hoteli nebol. Nevadí. Dokážem sa zabaviť aj sama.
Hodila som sa na posteľ a pozerala som do stropu.
Nuda, nuda, nuda, behalo mi hlavou. Čo môžem robiť? Stretnutie s Nyx mi celkom skazilo náladu a na bar už nemám chuť. Možno krvavá párty? Nie, nemám chuť behať po vonku a zháňať ľudí. V kútiku mysle mi stále vyskakoval Klaus. S ním by bola sranda, nie? A keby nemal náladu, dal by sa ľahko vyprovokovať. A je rozhodnuté.

"Klaus!" Vtrhla som do sídla a hneď ma uvítal Klaus s jeho bandou nových upírov. Malí, nerozhodní, slabí.
"Prosím, poď ďalej," ironicky pretočil oči. "Čo chceš?"
"Prečo tak škaredo? Ešte pre chvíľou si bol milý."
"Zabila si v New Orleans. My nezabíjame ľudí v New Orleans."
"A? To je všetko? Pár ľudí hore-dole... Detaily," tentoraz som to bola ja, kto prevrátil oči. "No nič. Čo to tu máš? Pyžamový večierok? Nevyzeráš byť v pyžame." Zatvárila som sa zamyslene.
"Čo tu chceš?" Hm... Začína strácať nervy. Fajn.
"Ja? Nič extra. Len prechádzam okolo."
"Choďte za Marcelom, ja tu mám prácu," rozkázal Klaus a poslal ich preč.
"Prečo si to ukončil tak skoro? Veď zábava ešte ani nezačala." Tvárila som sa smutne. Na jeho výraze som mala chuť sa smiať.
"Kedy sa z teba stalo... Toto?" povedal a rukami ukázal na moju maličkosť.
"Toto? Toto bolo vnútri mňa a ty si to prebudil."
"Nie."
"Ale áno. Chystala som sa zabiť. So mnou by umrel aj tento démon. A ty si ma zachránil. No... Respektíve si zachránil to, čo zo mňa zostalo. A to je ten démon. Mal si síce menšiu asistenciu od Nyx, no to ty si to celé začal. Takže toto si zo mňa urobil ty."
"Ty a ja, sme si celkom podobní, vieš?" začal a môj predchádzajúci komentár ignoroval.
"Vážne? A v čom?"
"Pozoroval som ťa. Tváriš sa, že si v poriadku, že ti je všetko jedno. Nebojácna, statočná Nemesis. Ale to nie je pravda, však? Niekde hlboko vnútri, hlboko pod povrchom, je tvoje pravé ja. Trasúce sa, volajúce o pomoc, no nikto nepočuje."
"To si možno ty, no nie ja."
"Naozaj? Možno si myslíš, že si statočná. Veď prečo nie? Prežila si a nezložila si sa z toho. Teda, nie navonok. A ak si to nechceš priznať, ja ťa pokojne nechám v tvojej ilúzií," povedal a prekročil tú malú medzeru medzi nami. Naklonil sa ku mne a perami sa mi obtrel o ucho. "No len aby si vedela, nie je to statočnosť. Je to zbabelosť. Strach. Tam vnútri nie sme statoční. Sme zbabelci, príliš vystrašení ukázať svoje pravé ja. Ukazujeme svetu to, čo chce vidieť. Ale ja vidím teba. Vidím v tebe zbabelca, ktorý namiesto riešenia svojich problémov, problémy zabíja."
"Tak to z nás robí dvoch zbabelcov, čo?"
Záhadne sa usmial a odišiel.
Čo to malo znamenať?!
Nemá pravdu. Nie som zbabelec. Aj keď sa mi všetci snažia ublížiť, stojím na svojich nohách. To zo mňa robí silnú osobu, nie zbabelca. Jediný zbabelec je tu on. Bojí sa. A má prečo. Ja mu ukážem, ako vyzerá pravý zbabelec. Ukážem mu jeho pravé ja.

Klaus:
Čo sa s ňou stalo? Keď odišla z hotela, vyzerala v poriadku. No asi nebola. A keď som sledoval tie mŕtve telá, až som našiel mŕtve telo Nyx, okamžite som vedel, že v poriadku nie je. Potrebuje pomoc. No ako jej môžem pomôcť, keď zo všetkého, čo sa jej stalo, viní mňa? Priznávam, možno na tom mám menší podiel, ale istú časť nesie aj ona. Ale tak to je ľahšie, nie? Hodiť vinu na mňa, aby nemusela nenávidieť seba.

Práve som bol na ceste za Marcelom, keď sa predo mnou objavila skupinka mladých upírov. Vlastne to boli upíri, ktorých sme stvorili s Marcelom. Stáli v tieni a čakali, no zrazu sa začali formovať do dvoch radov, aby v strede uvoľnili cestu... Nemesis.
Z úst mi vyšiel hlasný povzdych. Čo to má znamenať?
"Klaus. Čakala som ťa."
"Čo to má byť?" zavrčal som.
"Rozprávala som sa s nováčikmi a vieš, čo som zistila? Nemajú radi, že nemôžu ísť na slnko. A že sa nemôžu kŕmiť na ľuďoch v New Orleans. Tak som im navrhla, aby sa ozvali. A vieš čo?" hovorila s nadšením v hlase. "Urobili, čo som im povedala."
Okolo mňa sa zhromažďovalo stále viac a viac upírov.
"Ale neboj sa, nie sú tu na to, aby sa pomstili. Nie, na to som tu ja. Oni sa len prišli rozlúčiť," usmiala sa.
"Ako? Veď nemôžu na svetlo." Divil som sa, že som nevrčal. Chodí okolo a všetko ničí! Toto musí prestať.
"Nah... Môžu. Vyrobila som im prstene. Vedel si, že čarodejnica dokáže vyrobiť aj 10 prsteňov naraz? Ja nie. Novinka, však?"
Upíri sa zasmiali a do sekundy boli všetci preč. Až na ňu. Rýchlo som k nej prikročil a chytil som ju za zápästie tak silno, až sykla.
"Čo by si povedala na malý výlet, láska?" zavrčal som.
Nedal som jej čas na odpoveď a už som ju ťahal do sídla. Na to, čo som sa chystal urobiť, som potreboval súkromie, a tak som vošiel do mojej izby. Hodil som ju na posteľ a len som na ňu pozeral. Rozmýšľal som. Zamkol som dvere a podišiel som bližšie.
Venovala mi zmätený pohľad, ktorý okamžite vystriedal zvodný. Nedá si pokoj.
Hodil som sa za ňou do postele, jej telo uväznené pod mojím. Ruky som jej držal pri hlave. Nemohla sa pohnúť.
"Fajn, teraz si prejdeme pravidlá slušného správania," zašepkal som jej do ucha. Venovala mi úsmev a prikývla.
"Prvé pravidlo: nikdy, nikdy nezneucťuj moju autoritu," zavrčal som bez náznaku milosti.
"Inak?" hravo sa usmiala.
Bolestivo som sa jej zahryzol do krku. Zavrela oči a napla všetky svaly. "Inak ťa potrestám," dokončil som vážnym hlasom. Bolo mi jej ľúto. Niečo k nej cítim. Pravdepodobne ma to bolí viac, než ju. Nerád jej ubližujem. Ale to, čo vyvádza, musí prestať. A ak to nejde po dobrom, urobím to po zlom...
"Druhé pravidlo: nikdy mi neodporuj. Čo poviem, to platí. Rozumela si?"
"Prečo by som to robila? Som snáď tvoja bábika, alebo čo?" zavrčala už o poznanie iným tónom, no stále nie tak, akoby mala.
Zopakoval som predchádzajúcu činnosť. Vykríkla. Trhalo mi to srdce. Prečo musí byť taká tvrdohlavá?

Nech som sa snažil akokoľvek, vždy bola drzá a odporovala. Dokonca sa na mňa pokúsila použiť mágiu, no už bola príliš slabá. Povzdychol som si.
"Ešte nemáš dosť?"
"A ty?" spýtala sa na oplátku.
"Myslíš si, že toto je o mne?"
"A nie je? Evidentne si nemáš na kom vybíjať hnev, tak si ho vybíjaš na mne. To je mimochodom zvrátené. A choré."
"Prečo sa proste nevzdáš? Chcem od teba tak veľa? Slušné správanie?" Začínal som to vzdávať. Naozaj ma to bolelo viac, než ju. Teraz som si už bol istý.
"Chceš odo mňa, aby som bola tvojou handrovou bábkou! Áno, chceš odo mňa priveľa!"
"To nie je to, čo chcem," povedal som a pustil som ju. Zostala ležať. Ľahol som si na druhé stranu postele.
"A čo teda chceš?"
"Chcem, aby si opäť bola... Sebou. Nie vraždiacim monštrom."
"Najprv si ma uniesol. Potom sa ma pokúsili zabiť čarodejnice. Neskôr si ma chcel zabiť ty. Potom som sa dokonca pokúsila o samovraždu. Ty si ma zachránil. A nakoniec ma zabila moja matka. Byť sebou samou je ťažšie, než sa na prvý pohľad môže zdať," povzdychla si.
Mala pravdu. Ale to jej nedáva povolenie ničiť všetko, čo si zmyslí.
"To ale neznamená, že môžeš chodiť okolo a zabiť všetko živé."
"Takže čarodejnice môžu. Ty môžeš. A ja nie?"
"Ja zabíjam, len keď to je nutné," bránil som sa.
"Samozrejme," ironicky sa zasmiala.
"Myslím to vážne. Prestaň s tým."
Neodpovedala. Pozerala do stropu, myšlienkami už niekde inde. O pár minút pokojne oddychovala vedľa mňa.
Snáď s tým naozaj prestane. Nejde ani o zabíjanie, ide o ňu. Zabíja ma, keď ju vidím takú krutú. A ja nechcem sledovať, ako pomaly zomiera so mnou. Ak s tým neprestane, tak pristúpim k poslednej možnosti. Vykážem ju z New Orleans. Vykážem ju zo svojho života.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 27. února 2015 v 19:42 | Reagovat

Och, áno!!! Ďakujem :D
Oni dvaja sú si tak podobní... ach, super to bolo. Dúfam, že tie posledné Klausove slová platiť nebudú. A ďalšiu časť pridaj čím skôr :D :D

2 Sima Sima | E-mail | Web | 28. února 2015 v 12:42 | Reagovat

%Dakovala Wer, že nám to vymodlila :D :D teda vyprosila :D

3 Lucia Lucia | 11. března 2015 v 20:06 | Reagovat

úžasná časť,dúfam že sa Klausove slová nenaplnia :-) veľmi sa mi páči ich vzťah, to akí sú si podobní a ich chémiu medzi nimi :D  :D  :D  :D  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: