It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Battlefield - 9. kapitola

30. listopadu 2014 v 7:26 | Alexis8301 |  Battlefield



"Myslíš to úplne vážne?" spýtala som sa zúfalo.
"Ty sama vieš, ako na tom si. A Klaus, prišiel si sem, aby si zistil, prečo sú jej schopnosti zosilené," povedala a Klaus sa otočil ku nám. Celý čas bol ticho a teraz len pokýval hlavou na znamenie, že počúva. "Ako to pri premene býva, sú zosilené nielen fyzické schopnosti, ale aj psychické. A tak aj obyčajná nočná mora môže znamenať realitu."
"Počkať, počkať, počkať," skočila som jej do reči. "Nie sú tieto veci zosilené až po premene?"
"Väčšina ľudí si to myslí, ale nie. Tvoje vlastnosti silnejú hneď po prebudení, pretože tvoje telo ani tvoja myseľ nerátajú s tým, že by si zomrela. Že by si si dobrovoľne prijala smrť. Rátajú s pudom sebazáchovy."
"Tak to sa prerátali. Ja sa nemienim stáť upírom. A mimochodom," začala som. "Ako je to vôbec možné?! Neviem o tom, že by som zomrela! A už vôbec nie s cudzou krvou v tele!"
"No," ozval sa po dlhej chvíli Klaus. "O tom by sme sa mali porozprávať. Zomrela si v nemocnici chvíľu po tom, čo som od teba odišiel." Na to si spomínam. Neuveriteľná bolesť hlavy a tma. Ale nespomínam si na to, že by som zomrela! "Dal som ti moju krv a ty si pravdepodobne zomrela v tom momente. Keď si otvorila oči, myslel som, že si v poriadku, ale asi nie." Asi?!
Otvorila som ústa, že niečo poviem, no potom som ich zavrela. Po chvíli som ich otvorila zase a opäť som ich zavrela.
Zo Sophiinho domčeka som skoro vybehla a vonku som sa oprela o strom. Stanem sa upírom, alebo zomriem. Nesmrteľnosť, alebo smrť. Celkom ironické...


Sedela som na streche Klausovho sídla. Odkedy som sa prebudila, prebehlo už viac než dvanásť hodín. A s tým, koľko som bola mimo...
Klaus sa ma v jednom kuse snaží presvedčiť, aby som sa premenila. Ale nerozumie tomu! Nerozumie ničomu! Ja toto nechcem! Chcela som pokojný život! Milujúcu rodinu a niekoho, kto by mi každý deň povedal, ako ma miluje... To som naozaj chcela až tak veľa? Čo som dostala? Každý sa ma snaží zabiť, alebo využiť. Jedna vychovávateľka v domove mi povedala, že život nám nedá nič, čo nedokážeme zvládnuť. V mojom prípade sa asi prerátal. Je toho na mňa veľa. Prečo by som vlastne mala chcieť žiť? Nemám žiadne životné poslanie, nemám nikoho, komu by som chýbala.
Zavrela som oči. Z oka mi unikla slza, ktorú som okamžite zotrela. Som unavená z večného plaču, alebo bojovania o život. Ale čo by sa zmenilo? Ak by som sa stala upírom, nezmenilo by sa absolútne nič. Akurát by moje utrpenie trvalo večne...
Ak by som aj teraz skočila, všimol by si to vôbec niekto? Pretože mne sa nechce čakať, kým si smrť príde po mňa. Ušetrím jej cestu a pôjdem jej oproti.
Usmiala som sa a postavila. Strecha bola rovná a na okrajoch bolo široké zábradlie, ktoré mi siahalo po pás. Hrubý kamenný múr bol navrchu potiahnutý niečim čiernym a bolo mi absolútne jedno, čo to je.
Zdvihla som pravú nohu, potom ľavú a zrazu som stála nad mestom. Bol to krásny pohľad. Roztiahla som ruky, zavrela oči a užívala som si posledné okamžiky môjho mizerného života. Keď som otvorila oči, pozrela som dolu. Bola to poriadna výška. Toto by neprežil ani upír. Vybrala som si dobre. Podo mnou bola prázdna ulička, občas sa v nej mihla žltá hlavička kvetu.
Posunula som pravú nohu dopredu a urobila som myší krok. Opäť som zavrela oči.
"No, there´s no one elses eyes, that can see into me," povedala som si. Nikto okrem mňa nevie, ako sa cítim. Nikto do mňa nevidí. Jediný, kto sa k tomu, aby ma pochopil aspoň priblížil, bol Klaus. On do mňa vidí, ako nikto iný. Vidí, ale nerozumie...
Prisunula som k pravej nohe aj ľavú a teraz som stála na úplnom kraji múru. Zhlboka som sa nadýchla. "Teraz, alebo nikdy."
Otočila som sa a chrbtom dolu som skočila. Letela som vzduchom a nikdy som sa necítila tak slobodne. Cítila som sa ako vták, ktorý môže letieť kamkoľvek sa mu zachce. Usmiala som sa. Toto je sloboda.

Čakala som tvrdý pád, ale nič také neprichádzalo. Otvorila som oči a pocítila som obrovské sklamanie. Žila som. Bola som v Klausovom náručí. Cítila som teplo jeho tela, jeho vôňu, ktorá mi pripomínala morské pobrežie a hlavne, videla som jeho oči. Vyzerali ako... Ako dve hlboké studne. Opäť som zavrela oči a skoro som sa rozplakala. Zachránil ma, ale za akú cenu? Chcela som mať pokojnú smrť a ani tá mi nebola dopriata. Čo musí človek urobiť, aby mohol zomrieť?...

"Ak chceš skúšať bunji-jumping, nabudúce nezabudni na lano," usmial sa spôsobom, ktorý som si nikdy nevšimla. Bol to úprimný úsmev.
Položil mi nohy na zem, no stále ma držal, za čo som mu bola vďačná. Triasla som sa a moje telo odmietalo spolupracovať. Keď ma pustil, neudržala som sa na nohách a chystala som sa pobozkať matičku zem. Našťastie, alebo aj nie, Klaus ma chytil. Boli sme od seba pár centimetrov a pozerali sme si do očí. ...čo sa v poslednom čase stáva až nezdravo často.
"Nenechám ťa zomrieť. Nikdy," zašepkal a odtiahol sa.
"Prečo?" Cítila som divný pocit, ktorý mi stláčal hruď. Mala som problém sa nadýchnuť. Bála som sa odpovede. Nechcela som počuť to, čo už mi povedal. Tentoraz...
Tentoraz ani neodpovedal. Keď mal istotu, že už nespadnem, otočil sa a odišiel. Ostala som tam stáť a pozerala som na jeho vzdiaľujúci sa chrbát.
Zrazu sa otočil. "Ideš, alebo tam ostaneš stáť?" Opäť sa usmial, akoby sa nič nedialo.
Ale mne to teraz došlo. Nespustí ma z očí, už nie. A ja sa krvi nenapijem. Ale ak by ma chcel nechať rozhodnúť sa, nechytil by ma. Ak by mi chcel prenechať kontrolu nad mojím životom, nechal by ma spadnúť. Nechal by mi slobodu. Nie... Prosím nie... Neprinútil by ma... Neurobil by to! Zosypala som sa a opäť som skončila na zemi. Kľačala som tam a on na mňa pozeral ako na blázna.
"Neurobíš to, však?" spýtala som sa, hlas sa mi triasol.
"Nie," odpovedal a mne sa uľavilo. "Urobíš to ty," dodal a mne sa zastavilo srdce.
"Nikdy!" Tie slová som vypľula ako nejakú nadávku. Zrazu sa zo smútku a sklamania stal hnev. Nasmerovaný proti niekomu, kto mi zachránil, no zároveň aj zničil život.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sima Sima | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 10:16 | Reagovat

Tak to sa prerátali :D :D Milujem ju :D a tie jej hlášky :D

2 Wer Wer | E-mail | Web | 30. listopadu 2014 v 13:29 | Reagovat

Tu sa toho toľko udialo. Takže z nej upír nebude. Alebo ju naozaj Klaus nejako prinúti? Ak ju nechá tak, tak bude koniec, čo nepredpokladám. Ale ak to spraví, tak ho bude nenávidieť... ešte viac. No som zvedavá ako si to vymyslela. Ale každopádne som rada, že ju nenechal dopadnúť na zem a zachránil ju. Ešte keby sa tak vykoktal a niečo pekné jej povedal.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: