It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Battlefield - 8. kapitola

28. listopadu 2014 v 7:34 | Alexis8301 |  Battlefield




Klaus:
Vzal som ju domov, teda do môjho sídla. Ale už to je jej domov. Bekah jej odišla kúpiť nejaké veci. Vraj to, čo má, je žalostne málo. Položil som ju do postele, pretože cestou z nemocnice v aute zaspala.
Pozeral som, ako sa nepokojne zvíja na posteli a neodolal som. Musel som vedieť, čoho sa tak bojí... Čo ju tak desí... Položil som jej ruku na čelo a ponoril som sa do jej myšlienok.
Bola vo vode. Topila sa. Bojí sa utopenia? Má strach z vody? Nie... Musí to maž hlbší význam.
Pohladkal som ju vlasoch s stiahol ruku. Nerozumiem jej. Odišiel som hľadať nejaké grimoáre, z ktorých by sa mohla učiť. A v ktorých by som našiel vysvetlenie jej sna...

Nemesis:
Topila som sa. Nemala som šancu sa nadýchnuť. Všade naokolo bola len voda. Vravela som si, že to zvládnem. Už len chvíľa a bude po všetkom. Ale moje telo to nechápalo. Tápalo po vzduchu, ale márne. Nedovidela som na hladinu, ani na nič podo mnou. Ak tam vôbec niečo bolo. Ale nevzdávala som sa. Aj keď som vedela, že nemá zmysel bojovať, bojovala som. Hľadala som cestu preč. Niečo, čo by mi pomohlo sa odtiaľ dostať. Ale nemala som čas. Pľúca som mala v jednom ohni a aj napriek tomu, že som im vravela, že vzduch nepotrebujú, nenechali sa oklamať. Cítila som sa ako časovaná bomba, ktorá mala za chvíľu vybuchnúť. A presne to sa stalo. V hrudi mi vybuchla bomba a ja som sa rozletela na milióny maličkých kúskov...

S krikom som sa prebudila. Keď som sa pozrela okolo seba, všade boli kúsky skla a na rukách som od nich mala krvavé odreniny. Sykla som. Uvedomila som si, že to nebol iba sen. Aspoň nie ten koniec. Veľké okno, ktoré som mala v izbe, bolo teraz na milióny kúskov, ako ja v sne. Ako som to urobila? Bola som to vôbec ja? Možno ma len chce vystrašiť nejaká čarodejnica. Nejaká mohla prežiť...
Do izby vtrhol Klaus.
"Čo to má znamenať?!" zavrčal. Žeby som ho zobudila zo sna a tým ho oddelila od poníkov a dúhy?! Čo ON má právo byť naštvaný?!
Ja som stále vystrašene hľadela na rozbité okno, občas som pozrela na ruky. Neboli to nijako vážne zranenia, ale myslím, že som v živote prišla už o dosť krvi, takže by som si hocijaké iné zranenia mohla odpustiť.
"Ignoruješ ma?!" Prevrátila som nad ním očami. Človek sa na chvíľu zamyslí a hneď z toho robí cirkus.
"Nie..." Zatiaľ. Ale blížim sa k tomu.
"Tak odpovieš mi?"
"Neviem," povedala som.
"Nevieš?!"
"Moja odpoveď je neviem," povedala som stále pozerajúc na okno, alebo len tak do neznáma.
"Robíš si srandu?" Podráždenosť v jeho hlase sa zvyšovala, ale pre tentokrát som hovorila pravdu.
"Vyzerám tak snáď?!" pozrela som na neho a ak by pohľad mohol zabíjať, už by tu nebol. Vstala som z postele a v mojom pyžame, a.k.a v kraťasoch s mašličkou a v tričku s nápisom Save ROCK & ROLL!, som podišla k oknu a prstom som prechádzala po ostrých okrajoch skla. Moment... Ako som sa ocitla v pyžame? Pozrela som na Klausa a v hlave som mala celkom nechutný obrázok... Grr! Potriasla som hlavou a opäť som sa venovala sebe. K tomu sa vrátim neskôr.
Stále som tomu nerozumela. Mám na mysli... Ak som to bola ja... Ako? Ja odpadávam aj pri ľahkých kúzlách, ako by som dokázala toto?
"Ideme," zavelil a chytil ma za nadlaktie.
"Kam?"
"Za Sophie. Toto mi bude musieť vysvetliť," povedal a ťahal am von. Vytrhla som sa mu a pozerala som na neho takým výrazom, že na jeho mieste by som utiekla. Ale jemu to asi bolo jedno.
"Môžem sa aspoň prezliecť?!"
Dvihol ruky v obrannom geste a vycúval z izby. Zabuchla som za ním dvere a vošla do kúpeľne. Bola pomerne malá, ale zato mala všetko, čo som potrebovala. Umyla som si tvár i ruky, ktoré už pomaly prestávali krvácať.
Pozrela som na svoj odraz v zrkadle a nespoznávala som sa. Bledá tvár a v očiach strach. Ja som sa bála málokedy. Teda, do chvíle, než sa o mňa začali zaujímať čarodejnice. Dovtedy som bola veselá a jediné, čo ma zaujímalo, bola hudba. A teraz som troska. Neviem sa o seba postarať. Navyše som v bezvedomí častejšie, než by bolo zdravé...

Približne o hodinu som zišla dolu, kde si Klaus netrpezlivo podupkával nohou.
"Čo ti to tak trvalo?"
"Pozri Klaus, neviem ako dlho trvá tebe, kým sa ráno dáš do stavu, keď sa ťa ľudia nebudú báť (nie, že by mu to vychádzalo - ja sa ho bojím aj teraz), ale mne to trvá minimálne päťdesiat minút."
"Za a, nikdy nebudem v stave, keď sa ma ľudia nebudú báť," začal. Vedela som to! "A za b, je mi jedno, koľko ti to zvyčajne trvá. Nabudúce pôjdeš aj v pyžame!"
"Keď už sme pri tom," nadhodila som, ale jeho pohľad ma umlčal. Zamračila som sa, ale nasledovala som ho von.
O niekoľko minút sme stáli pred malým domom v lese, čo musí byť Sophiino sídlo. Vstúpili sme dnu malou chodbičkou s hnedými stenami - čo je celkom depresívne aj na New Orleans.
"Klaus, čo tu chceš?" Sophie sa objavila pred nami a v ruke držala nejakú rastlinu.
"Čo s ňou je?"
"Haló! Ja som tu! A nič so mnou nie je..." zašepkala som. Nestačí, že už ako človek som bola iná. Ako čarodejnica musím byť extra iná, však?!
"Zo sna rozbila okno! Roztrieštila, lepšie povedané. A to sa ho ani nedotkla!"
"No a? To si mal to okno až tak rád?!" Ignoroval ma a s otáznikom v očiach čakal na Sophiinu odpoveď.
Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči. "Niečo je inak," vyhlásila a pozrela na mňa.
"Mohla by si definovať niečo?" spýtala som sa podráždene. Cítila som sa ako pod mikroskopom.
"Tvoja aura. Je... iná. Chcem tým povedať, bijú sa u teba dve farby. Ako hlavnú farbu máš žltú. Tú som u teba videla hneď. No v tej žltej máš aj prímes čiernej, čo v podstate spôsobuje to, že máš tri farby. A to nie je možné. V najbližšom čase jedná z nich vyhrá. A čierna ako hlavná farba je len u upírov. Nemá u teba čo robiť. Toto som videla iba u ľudí v premene, keď sa ich ľudská časť miešala s upírou. Vyzerá to tak, že sa meníš na upíra. Ako vedľajšiu farbu si máš šedú. Základnú čiernu a vedľajšiu šedú majú iba upíri. Tá šedá je v poriadku, mala si ju už ako človek. Ale čierna v hlavnej farbe. Niečo je zle."
Ostala som na ňu pozerať s otvorenými ústami. Prešla som pár krokov ku kreslu, o ktoré som sa oprela a následne som do neho spadla. Mením sa na upíra?!
"Nie je možné, že si sa pomýlila?" spýtala som sa.
"Auru vídam do svojich desiatich rokov a ani raz som nikoho neodhadla nesprávne. Ale ty si iná. Si poloboh. U teba je možné všetko," usmiala sa.

Zložila som si hlavu do dlaní a prerývavo som dýchala. Pretože aj keď sa ma snažila upokojiť, niekde vnútri (niekde naozaj hlboko) som vedela, že je to pravda. Mením sa na upíra...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sima Sima | E-mail | Web | 28. listopadu 2014 v 16:24 | Reagovat

páni tak nasjkor chválim zmenu layu :D :D páči sa mi tá ružová a Miranda Kerr :D

2 Janča Janča | 29. listopadu 2014 v 20:18 | Reagovat

Taky musím pochválit vzhled, je bezvadný :D
A kapitolka je skvělá! I když mě to dost zmátlo... Ona se mění na upíra? Kdy stihla zemřít? Připadám si tak nějak pozadu... :D Snad mi to v další kapitole aspoň trochu osvětlíš... :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: