It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Battlefield - 7. kapitola

20. listopadu 2014 v 18:07 | Alexis8301 |  Battlefield

Battlefield, alebo ako to MarryAnn rada nazýva, Pole. Písanie na konci som si naozaj užila. :D Snáď sa to bude páčiť aj vám. :)


Pomaly som otvorila oči. Fajn, nebo som si predstavovala nejako takto. Biele steny, jedno malé okno, z ktorého vidím na stromy... Stromy?! Otočila som hlavu na opačnú stranu, čo mimochodom dosť bolelo - môžem cítiť bolesť, aj keď som mŕtva? a uvidela som biele dvere. Tá biela ma síce neprekvapuje, ale to za nimi áno. Cez malé okienko som videla Klausa, ako sa háda s niekým v bielom plášti. Aj Klaus je mŕtvy? A Boh nosí biely plášť?!
Toto mi nesedí...
Všetko ma bolelo a jediné, na čo som si dokázala spomenúť, bola nejaká sprostá pesnička! Pohľad sa mi zastavil na ruke, kde mi zo žili viedla hadička do sáčku s krvou. Alebo naopak. Zo sáčku s krvou do mňa viedla hadička. Tu môžete vidieť moju zmätenosť!
Hádka utíchla a niekto otvoril dvere. Hrala som, že spím.
"Viem, že nespíš," ozval sa Klaus. Porazene som otvorila oči a videla som unaveného Klausa. To vôbec nespal? Môžu upíri vôbec spať? "Žiješ?" spýtal sa.
"Nie. Cítim sa, akoby ma prešiel párny valec. Dvakrát," povedala som a snažila som sa posadiť.
"Skoro si to trafila," zasmial sa. Pomaly mi dochádzalo, čo sa stalo. Jasné, Genevieve. Na ten prekliaty cintorín som išla, aby som pomstila Tommyho. Tommy. Zomrel kvôli mne. Moja zmätenosť sa premenila na smútok zo straty jedinej osoby, ktorú som mala.
Podoprela som sa rukami, zaťala som zuby a trochu som sa nadvihla. Pod pojmom trochu, myslím naozaj len trochu. Asi o dva, tri centimetre. Takýmto spôsobom si asi nesadnem. Povzdychla som si a zistila som, že Klaus medzitým niečo hovoril.
"...takže ti nemôžem dať moju krv," dokončil. Asi čakal na moju reakciu, ale vzhľadom na to, že netuším o čo ide som len prikývla a dúfala som, že niekde nezaznela otázka.
"Netušíš, o čom som práve hovoril, však?" S ospravedlňujúcim úsmevom som prikývla.
"Genevieve na teba zoslala jedno kúzlo a ak sa ti do tela dostane krv upíra alebo vlkodlaka, zomrieš. Ale príroda potrebuje rovnováhu a ako každé kúzlo, aj toto má nejaké muchy. Môžeš do tela dostať iba moju krv, čo by bolo fajn, ak by som ja v krvi nemal nejaký sprostý čarodejnícky jed," zopakoval svoj monológ.
"Aha," povedala som. "Takže sa z toho musím dostať sama," hádala som. Prikývol. "Ale prežijem, však?" spýtala som sa.
Odvrátil zrak a pozeral smerom von. Srdce mi začalo divoko byť a som si istá, že to počul aj on. "Prežijem, však?" zopakovala som svoju otázku hlasnejšie. A s väčším množstvom paniky v hlase...
"To sa ešte uvidí," povedal po pár minútach ticha, v ktorých som si predstavovala tie najhoršie scenáre mojej smrti. To ticho potom bolo neznesiteľné. Spracúvala som jeho slová. Nevie, či prežijem. Ja sama netuším, čo so mnou je a už vôbec neviem, ako sa z toho dostať.
"Povedz niečo!" prikázala som mu. Bola som naozaj zúfalá. Ten pocit, keď neviete, ako ďalej. Keď neviete, či nejaké ďalej vôbec bude.
"Do nemocnice sme ťa dostali len tak-tak. Mala si krvácanie do mozgu a ak by sme prišli o pár sekúnd neskôr, už by si tu nebola. No dokázali ho zastaviť len na nejaký čas, alebo čo. Viem len to, že kedykoľvek sa to môže stať opäť. A čím dlhšie to bude trvať, tým máš menšie šance na prežitie," povedal a pozrel mi do očí.
"Čo tým myslíš?! Čo sa deje?!" zvýšila som hlas. Skoro som kričala a do očí sa mi drali slzy.
"Bola si mimo dva dni!" zvýšil hlas. Už to nehovoril tak pokojne ako keď mi oznamoval, že sa pravdepodobne nedožijem zajtrajška. Čo mi prišlo celkom vtipné. "Každú chvíľu môžeš opäť skolabovať a už sa neprebudiť!"
"A ty to tak prežívaš preto, pretože...?" načala som otázku. "Môže ti byť celkom jedno či zomriem, nie?"
"Malo by," povedal a opäť odo mňa odvrátil zrak. To vyzerám až tak hrozne, že sa na mňa nedokáže pozerať ani päť minút?! Malo by. Malo by mu to byť jedno, ale nie je? Alebo o čo mu ide?!
"Pozri, už od prírody som celkom nechápavý človek a s tými zraneniami hlavy sa to ešte znásobilo, takže mi to budeš musieť vysvetliť," dostala som zo seba celkom súvislú vetu.
"Nedokážem ti to vysvetliť," povzdychol si. Tak to je super... Nedokáže mi to vysvetliť, alebo nechce.
"Nedokážeš, alebo mi to proste nechceš povedať? Pretože ak som prežila ten útok Genevieve, som si istá že zvládnem aj niečo ako tvoju odpoveď," domáhala som sa odpovede, keď mi to došlo. "Nechceš mi to povedať, však? Nechceš mi povedať, že ak by som zomrela, stratil by si svoju zbraň. Bože, prečo ma to nenapadlo skôr? No mám pre teba novinku! Genevieve je pravdepodobne mŕtva - inak by si tu neviedol tento debatný krúžok so mnou - a zvyšok čarodejníc som zabila! Už ma nepotrebuješ!"
"V tom sa mýliš. Vždy sa hodí mocná čarodejnica." Venoval mi jeden z jeho hrôzostrašných úsmevov a otočil sa na odchod. Neviem prečo, ale počuť to od neho... Myslela som, že už nie som iba zbraň. Nenechal ma tam zomrieť. Myslela som, že to neurobil len preto, že ja som tam nenechala zomrieť jeho. Urobil to, lebo musel.

Klaus:
Nemohol som jej povedať, že ju mám celkom rád! Nemohol som jej povedať, že ma baví chrániť ju a počúvať tie jej ironické poznámky. Radšej budem za zlého...
Vyšiel som na chodbu, kde sedela Rebekah.
"Ďakujem," povedal som. Vyskočila zo stoličky a objala ma.
"Je v poriadku?" spýtala sa.
"Je nažive. To zatiaľ stačí."
"Máš ju rád, však?"
"Cítim sa pri nej dobre," zahovoril som to. Sám neviem, ako na tom som. Usmiala sa.
"To vidím. Marcel mi povedal, že odkedy prišla, respektíve odkedy si ju tu začal držať násilím - o tom sa ešte porozprávame-, si nezabíjal bezdôvodne." "Teda, nie až tak veľa..." dodala.
"Takže Marcel, hej?" zasmial som sa.
"Nezačínaj," odbila ma.
Spoza rohu sa vyrútili traja lekári a vpadli do izby, kde bola Nemesis. S Bekou sme na seba zmätene pozreli a taktiež sme vošli do jej izby.
Ležala tam nehybne a bola biela ako stena. Započúval som sa do zvuku jej srdca. Bilo, ale slabo a pomaly. Vedel som, že ak niečo neurobím, zomrie.
Ale ja som nevedel čo robiť! Všetko, čo som povedal Beke alebo Nemesis, bola to pravda.
Všade bol chaos, lekári po sebe kričali, zatiaľčo ona zomierala. Toto nedovolím. Bekah chcela niečo urobiť, videl som to na nej. Z oka jej unikla slza aj napriek tomu, že ju ani nepoznala. Nemohol som to dovoliť.
Rýchlo som sa predral pomedzi lekárov, odstrčil som ich od nej a zahryzol som si do zápästia. Zomrie tak či tak. Musím to aspoň skúsiť... S trochou šťastia ten jed už vyprchal a ona prežije. Alebo okamžite zomrie.

Priložil som jej ho k ústam. Prisadol som si k nej na posteľ, zdvihol som ju tak, aby sa jej hlava opierala o môj hrudník a krv sa jej mohla dostať do tela. Nevnímal som nič iné, iba tlkot jej srdca. Zrazu všetky prístroje začali pípať. Izbou sa ozval dlhý tón označujúci zlyhanie srdca. No tak! Opäť som si prehryzol zápästie a priložil som jej ho k ústam. Po pár sekundách sa prístroje opäť rozbehli a ona otvorila oči. Pozrela na mňa a ja som si úľavne vydýchol. Ani som nevedel, že som zadržiaval dych. Pozeral som to tých hnedých očí a ďakoval som za to, že žije. Zatiaľ.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 20. listopadu 2014 v 19:05 | Reagovat

Klaus sa nám zamiloval. Alebo ju má rád ako len ... kamarátku či čosi také?
Každopádne sa teším na ďalšiu a som rada, že po 100 rokoch pribudla nová časť :D :D
Ak by si ju na konci nechala zomrieť, tak by som asi skolabovala.

2 Alexis8301 Alexis8301 | Web | 20. listopadu 2014 v 19:38 | Reagovat

[1]: Klaus nevie, ako sa ohľadom toho cíti, ale časom to zistí. :D Ak by som ju nechala zomrieť, MarryAnn by ma zabila. :D A taktiež by som musela ukončiť poviedku, čo sa nechystám, takže toho sa asi nemusíš báť. :D

3 Wer Wer | E-mail | Web | 20. listopadu 2014 v 19:59 | Reagovat

[2]: Neradím ti ukončovať ju, lebo ma chytila :D

4 Molly Abedi Molly Abedi | Web | 20. listopadu 2014 v 20:30 | Reagovat

Klaus se zamiloval :3 (aspoň doufám :D ) Moc se těším na pokračování, snad ho přidáš co nejdřív :D

5 Janča Janča | 20. listopadu 2014 v 20:55 | Reagovat

Takže Klaus, ten zlý Původní hybrid, nám začíná něco cítit? A neví co? Úžasné! :D Bála jsem se, že ji vážně necháš zemřít... Kdyby ano, seklo by to se mnou a probrala bych se nejdřív zítra! :D Snad máš u téhle povídky taky další část nebo aspoň nápad na další část, protože znovu tak dlouho čekat nevydržím! :D

6 Sima Sima | E-mail | Web | 21. listopadu 2014 v 18:50 | Reagovat

Nemohol som jej povedať, že ju mám celkom rád! Nemohol som jej povedať, že ma baví chrániť ju a počúvať tie jej ironické poznámky. Radšej budem za zlého... ... čo?? ty a zlý??? kdežeee :D

7 Elie Elie | Web | 21. listopadu 2014 v 22:46 | Reagovat

To bolo zlaté :3 Klaus ju má celkom rád :-D .Úžasné teším sa na pokračovanie som rada že Nemesis prežila :D

8 Alexis8301 Alexis8301 | Web | 22. listopadu 2014 v 9:06 | Reagovat

[5]: Nápad mám, takže snáď bude napísaná už čoskoro. :D S každým by to seklo? :D Nevedela som, že moja poviedka má na vás až taký vplyv. :D :D

[6]: :D On nie je zlý... Zatiaľ. :D

[7]: Ďakujem. :D

9 Perla Perla | Web | 22. listopadu 2014 v 12:14 | Reagovat

Takže Klaus začína mäknúť, to je pekné. :D Nechce, aby zomrela a zachránil ju. Síce som si nemyslela, že by zomrela už v tejto kapitole, človek nikdy nevie.
Som zvedavá, aké to bude medzi nimi ďalej.
Klaus si totiž určite neuzná, čo cíti a ona... čo ja viem? Asi sa nechám prekvapiť. :-)

10 Emily Emily | E-mail | Web | 25. listopadu 2014 v 19:06 | Reagovat

Vymäknútý Klaus :D Už sa teším keď to tu bude :D :D :D Dúfam, že kapitola bude bude skoro inak začnem s bombardovaním :D :D :D

11 Alexis8301 Alexis8301 | E-mail | Web | 26. listopadu 2014 v 13:31 | Reagovat

[9]: Klaus len potrebuje, aby mu niekto otvoril oči. :D

[10]: :D :D :D Tak to aby som ju pridal čo najskôr. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: