It´s difference between fighting against something and fighting for something. Or someone...

Březen 2014

Animácie od Flek

29. března 2014 v 21:35 | Alexis8301 |  Blog Info
Milá Flek nám urobila animácie! :3 Ktoré sú, mimochodom, krásne! Klaroline forever! <3 Takže tu sú:

(Toto je moja obľúbená!)


Ďakujeme Flek, si proste zlatíčko!




Kto som? 21.kapitola

24. března 2014 v 21:22 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Ahojky, túto poviedku vôbc nekomentujete, tak ani neviem, či ju niekto číta. Tak prosím, ak ju čítate, zanechajte nejaký komentár. Smajlíka, jedno slovo, hocičo. Mrkající
Ďakujem!




New Life, New Love-Prológ

16. března 2014 v 21:33 | Alexis8301 |  New Life, New Love

Po strednej, sa Caroline vybrala študovať na policajnú akadémiu. Teraz je z nej vážená detektívka, Caroline Forbesová. Má dokonalý život, a upírstvo je jej neoddeliteľnou súčasťou. Ale čo ak sa v Miami začnú strácať ľudia, a telá sa nachádzajú roztrhané na kusy, alebo úplne bez krvi? Urobil to vôbec človek?

Nový Layout

16. března 2014 v 20:02 | Alexis8301 |  Blog Info

Takže, máme nový Layout! Mne osobne sa strašne páči. :3 :D Layout nám urobila Tew*, za čo jej chcem ešte raz poďakovať, pretože je úžasný! Snáď sa Vám páči rovnako, ako mne! :*

Fallen

15. března 2014 v 20:09 | Alexis8301 |  Básničky





Sloboda

15. března 2014 v 15:32 | Alexis8301 |  Básničky


Len jedno slovo

15. března 2014 v 15:31 | Alexis8301 |  Básničky


Let you go...

15. března 2014 v 15:28 | Alexis8301 |  Básničky

All I Need

15. března 2014 v 15:27 | Alexis8301 |  Básničky


Zlomené krídla

15. března 2014 v 15:25 | Alexis8301 |  Básničky

My Immortal

15. března 2014 v 15:25 | Alexis8301 |  Básničky



Kto som? 10.kapitola

15. března 2014 v 15:21 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
"Fajn, v tom prípade bude mať Tina asi problém..." znelo mi v hlave stále dookola.
"Kde je!?" výhražne som sa pozrela na čarodejnicu.
"Pozvi ich dnu a bude v bezpečí."
"Kde je!" Ak sa jej niečo stane, vyvraždím ich do jedného, spoločne s celým Mystic Falls.
"Niekde, kde o chvíľu už bude iba jej telo. Tik-tak, čas beží."
Už som to ďalej nemohla počúvať a tak som sa rozbehla do jednej z izieb. Postupne som prechádzala jednu izbu za druhou, ale nikde nebola. Ostávala už len záhrada. Vybehla som von a začala som prehľadávať lesy. Teraz som pochybovala o výhode veľkých pozemkov.
Nikde som ju nevedela nájsť. Už som bola zúfala, ale potom som začula Tinin výkrik. Rozbehla som sa tým smerom a uvidela Damona, ktorý má zaborené tesáky v jej krku. Ostala som ako paralyzovaná, nemohla som sa pohnúť. Sledovala som scénu pred sebou a nemohla som tomu uveriť. Po chvíli jej telo dopadlo na zem. Vtedy som sa spamätala a rozbehla som sa k nej.
"Nie, Tina!" vykríkla som sa kľakla si k nej. Zvierala som jej telo v náručí a z očí sa mi valili slzy.
"Tina preber sa! Ty nie si mŕtva! Nemôžeš byť! Prosím, preber sa, prosím..." Zo slov sa postupne stával už len šepot a stále dookola som prosila, nech sa prebudí, ale to sa už nestane. Kľačala som na zemi s Tinou v náručí a neprestávala som plakať.
"Tak, teraz nás už pozveš dnu?" spýtal sa provokatívne Damon, ale ja som ho ignorovala a stále som prosila, aby sa Tina prebrala. Musela som vyzerať ako blázon a ďaleko to od pravdy nemalo.
"Ako si mohol?!" Zdvihla som moju uslzenú tvár k Damonovy. "Ako si mi to mohol urobiť? Ja som ti nič nespravila a ty si sem nakráčaš a zabiješ mi najlepšiu kamarátku! Práve si zabil moju sestru, kúsok mňa! Vypadni! Vypadni a už sa tu neukazuj!" Fajn, priznávam, toto sa už dalo nazvať hysterický záchvat.
Damon zmizol mihnutím oka a ja som neprestávala plakať. Neopustím ju.
Už začínalo svitať a ja som sa ani nepohla z miesta, kde sa to stalo. Kde zomrela moja najlepšia kamarátka. Kde zomrela moja sestra, kde zomrela moja nádej na normálny život. Odteraz žijem už len pre pomstu. Kútikom oka som zahliadla, ako na konári stromu sedí čierna vrana. Netušila som, či to je Damon alebo len obyčajná vrana, ale nemala som silu to zisťovať. Bola som v tranze. Neschopná urobiť akýkoľvek pohyb.
Takto som sa naposledy cítila po smrti matky. Ignorovala som okolie. Nereagovala som na hlasy okolo seba, nepočúvala som, že to bude dobré. Proste som vypla a Tina ma z toho dostávala štyri mesiace. Ale teraz tu nie je, aby ma z toho dostala. Teraz tu nie je, aby sme si spravili horúcu čokoládu s obrovským množstvom šľahačky a pustili si My Little Pony ako rozptýlenie od všetkého. Teraz ma z toho nedostane už nikto.

Pohľad Klausa:
To snáď nie je možné! Som preč asi týždeň a oni ju už stihli stratiť. Dorazil som do Mystic Falls asi o desiatej ráno a zamieril som si to rovno k Nikol domov.
"Kde je?!" zvrieskol som hneď ako som otvoril domové dvere. Patrícius a Matúš sa prirútili rýchlosťou blesku a začali mi všetko vysvetľovať.
"No vieš, Klaus, Nikol mala včera osemnásť. Usporiadala asi tú najväčšiu party, akú som kedy videl. Na oslavu prišla aj jej najlepšia kamarátka Tina. Bavili sa ako normálne teenagerky, ale potom prišli Salvatorovci s tou ich partou. Najviac sa činila tá ich čarodejnica Bennettová. Vyhrážala sa, že Tine ublížia, ak Nikol nepozve dnu celú ich bandu upírov. Samozrejme, je tvrdohlavá ako ty a povedala že nie je bábka na hranie. Keď jej Bennettová povedala, že Tinu zabijú, Nikol sa rozbehla preč. Prehľadávala celý dom a nakoniec vyšla na záhradu. Tam sme ju stratili, keďže aj my dvaja sme hľadali Tinu. Prehľadali sme les, ale ani jednu sme nenašli. Nad ránom som zacítil krv, ale bol to len slabučký závan krvi, takže som ju nemohol vystopovať. Neviem určiť, či je Nikolina alebo Tinina. Potom som ti zavolal, aby si prišiel." Tak toto vyzerá zle.
"Dobre, ehm, pokračujte v hľadaní a ja sa idem poobzerať po lesoch." Upírskou rýchlosťou som sa vytratil do lesa, kde som započul plač. Presnejšie, Nikolin plač. Rozbehol som sa tam a to, čo som uvidel, mi vybilo dych.
Tina, mŕtva v Nikolinom náručí a samotná Nikol bola celá bledá. V tvári nemala žiadny výraz, ale oči mala červené od plaču. Nechýbali ani kruhy pod očami. Takto na dne som si ju nevedel ani predstaviť. Pomaly som sa vydal k nej.
"Nikol, poď, musíš si odpočinúť." Nič, nereagovala.
"Nikol, maličká, poď dnu. Je tu zima." Zase nepovedala nič.
"No tak, poď. Tina by nechcela, aby si sa takto trápila." Konečne sa na mňa pozrela, ale nebol to pohľad, aký som chcel. Tento bol plný nenávisti, odhodlania a bolesti.
"Neopustím ju! Už nie!" Tak teraz sa začínam báť. O ňu.
"Neopustíš ju, viem to, ale nebola by si radšej, ak by si sa s ňou mohla rozlúčiť a ona by potom mohla pokojne odísť? Nedrž ju tu..." Začal som sa k nej približovať ale ona vydala zvuk podobný zavrčaniu. Na chvíľu som sa zastavil, ale potom som pokračoval v pohybe.
"Nechaj ma!" zakričala na mňa Nikol. Fajn, skúsim to inak.
"Kto to urobil?" spýtal som sa potichu.
"Čo?"
"Pýtam sa, kto jej to urobil?" Mlčala. Zaryto mlčala.
"Pomstím ju..." zašepkala a z očí sa jej začali valiť slzy.
"Ššš... Nikol, to bude dobré," povedal som a kľakol si k nej.
Pomaly mi zaspávala v náručí. Už som počul iba tiché vzlyky. Postavil som sa s ňou v náručí a upírskou rýchlosťou som ju preniesol ku mne do izby. Položil som ju na posteľ a prikryl ju dekou. Potichu som vyšiel z izby a hybridom som nadiktoval, kde je Tinine telo a kde ju majú pochovať.
Vošiel som naspäť do mojej izby, kde spala Nikol. Vyzerá tak pokojne, keď sníva. Ľahol som si k nej, ak by sa náhodou prebudila. Potrebuje si odpočinúť.
Dal som jej dole náramok so železníkom a vošiel som jej do hlavy. To, čo som videl, ma prekvapilo. V sne bola ona s Tinou. Boli na krásnej zelenej lúke, plnej kvetov. Slnko svietilo všade a v pozadí bolo počuť rinčanie potoka. Bol to krásny sen, ktorý už však ostane iba snom. Náramok som jej pripol naspäť a podobne ako ona, som upadol do ríše snov.

Kto som? 9.kapitola

15. března 2014 v 15:20 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Zobudila som sa na zazvonenie budíka. Keď som ho chcela vypnúť, zhodila som ho zo stolíka. Celkom príjemný začiatok dňa, čo myslíte? Zamierila som si to do kúpeľne, kde som sa osprchovala a upravila. Potom som si spomenula, čo je za deň. Mám osemnásť! Príde Tina! Toto je najlepší deň v mojom živote! Teda, až po tom, čo som sa narodila, ale, no, to je jedno...
Po výdatných raňajkách, toť čokoládová tyčinka, som sa zastavila v škole. A ak ste si mysleli, že som sa prišla učiť, tak ste sa poriadne zmýlili. Prišla som sem popripínať pozvánky na party. Dala som ich všade, kde sa dalo. Veď aby si to všimli, nie?
Po tejto náročnej práci som sa rozhodla vyzdobiť dom a čakať na Tinu. Cestou do izby som ale narazila na Pata.
"Nemáš byť v škole?" Mám.
"Nemáš byť mŕtvy?" Zdvihol ruky v obrannom geste a rýchlosťou blesku sa vyparil. Bodaj by nie!
Zase som vyšliapala tie vražedné schody, ale pozor, tento krát som sa nezvalila na posteľ. Hneď. Budem sem musieť namontovať výťah. Vrhla som sa na krabicu s ozdobami a začala ozdobovať dom. Dom už bol spolovice ozdobený, no zazvonil zvonček, o ktorom som ani nevedela, že tu je. Napadla ma len jedna vec, Tina!
Ihneď som zbehla schody, aby som jej otvorila, ale to už bola nasáčkovaná dnu. Celá ona.
"Tina!" Vbehla som jej do náruče a silno ju objala. Nehodlala som ju pustiť ešte aspoň dve hodiny, ale to by sa udusila.
"Wow, nemám slov. Veď si tu ako kráľovná!"
"To hej, ale som tu sama. Poď, ideme do Grillu."
V Grille bolo celkom prázdno, keďže ešte bolo vyučovanie. Ale bol tam aj niekto, koho by som najradšej prebodla.
"Tak, čo si dáš?" sadli sme si za bar a Damonove pohľady som ignorovala. Viem si predstaviť, načo myslel.
"Vodku."
"Dobre, dvakrát vodku." Našu objednávku som nadiktovala barmanovi a začali sme sa rozprávať. Ona nebezpečne pokukovala po Damonovi. Tina, nato ani nemysli!
"Hej, kto to je?" A kývla hlavou smerom k nemu. Som si istá, že náš rozhovor počúva.
"To je ten otravný imbecil, o ktorom som ti písala."
"Nezmienila si sa, že je tak desne sexy." A ani som to nemala v pláne.
"To vieš, človek má buď rozum alebo krásu. Bohužiaľ, on nepatrí do žiadnej z týchto kategórií." On patrí k pošahaným upírom!
"Ale no tak, veď je ako boh." Ako boh, jasné.
"Tina, nie. S ním sa nezahrávaj. Je schopný aj zabiť."
"Ale Nikol, vieš že nie je pekné hovoriť takéto veci," pripomenul nám svoju prítomnosť Damon.
"Keď ja tak nerada klamem," povedala som mu naoko sklamane.
"A čo keby si nás predstavila?" zapojila sa do rozhovoru Tina. Ja som jej kopla do nohy, ale ona sa len sprisahanecky usmiala. Za toto ju prizabijem!
"Tina, toto je Damon. Damon, Tina."
"Teší ma," povedala Tina. Musím podotknúť, že bola celá červená.
"Potešenie je na mojej strane," zaklamal Damon a pobozkal ju na chrbát ruky. Jasné, Damon, potešenie je na tvojej strane. Už sa tešíš, kedy za do nej zahryzneš. Ale to ti nedovolím.
"Myslím, že by sme už mali ísť. Máme ešte veľa práce."
"Nikol, stihneme to. Ešte chvíľu zostaňme. Prosím..." začala prosiť Tina a nezabudla pridať šteňací pohľad, ktorým ma vždy dostane.
"Tak fajn." Na viac som sa nezmohla, keďže som nebola nadšená z toho, že mojej najlepšej kamarátke sa zapáčil na prosto pošahaný upír. A to ani nemá železník. Mám z toho zlý pocit.
"Takže, Damon, povedz mi niečo o sebe. Napríklad, prečo si Nikol myslí, že si schopný zabiť." V Damonových očiach som videla pobavenie. Toto nedopadne dobre.
"Tina, poďme už. Bolí ma hlava."
"Dobre, už idem. Damon, rada som ťa spoznala." Damon na ňu žmurkol a ona zase celá sčervenela. Má ju obmotanú okolo prstu.
Keď sme došli domov, začali sme dokončovať ozdobovanie domu. Pripravili sme občerstvenie, zohnala som ten najlepší alkohol a DJ-a. Ľudia začali prichádzať a tak sme sa rozhodli, že je načase pripraviť sa. Obidve sme boli v čiernych šatách a užívali sme si party. Už sme boli pri opité a tak si ani jedna z nás nevšimla, že nás pozoruje čierna vrana, z ktorej sa neskôr vykľul Damon. Ja som vedela, prečo treba vyhubiť vrany.
"Všetko najlepšie, Nikol, nepozveš nás dnu? Mimochodom, Tina, toto je môj brat Stefan a jeho priateľka Elena." Poukázal na hnedovlasé dievča, ktoré mi pripomínalo Katherine. No jasné, dvojníčka. To preto bol Klaus v Mystic Falls, ale keďže odišiel, asi už je jej krv nepoužiteľná. Aj ona je upírka.
"Teší ma, Nikol. Toto sú moje kamarátky, Caroline a Bonnie." Keďže sú s nimi, tak budú súčasťou ich partie. Ale tá Bonnie mi ako upírka nepripadá. Je tichá a utiahnutá. Presný opak Caroline.
"Teší ma, som Nikol Reidová." A podala som ruku Bonnie.
"Bonnie Bennettová." Bennettová! Čarodejnica, no tak to je výhra.
Fajn, takže pri tejto skupinke si musím dávať pozor na slová ako Poďte ďalej alebo Nechcete ísť dnu? To by bola samovražda.
"Dobre sa bavte!" povedala som im a rýchlo som sa od nich oddelila. Nepotrebujem byť v takejto spoločnosti. Spoločne s Tinou sme sa otočili a ja som nás ťahala dovnútra. Ona sa vytratila k davu chalanov a ja som si šla pre pitie ale niekto ma chytil za zápästie a nechcel pustiť. Otočila som sa a pred sebou som uvidela Bonnie.
"Ak nechceš, aby sa niekomu niečo stalo, pozveš mojich priateľov dovnútra." A ja som si myslela, že je to milá čarodejnica.
"Čarodejnice majú pomáhať prírode a nie upírom. Robíš presný opak toho, pre čo si bola stvorená. To, čo robíš, je ešte horšie ako čierna mágia." Čarodejnice vraj neznášajú, ak niekto spochybňuje ich oddanosť prírode a tak som sa rozhodla skúsiť zmeniť jej názor nato, čo robí.
"Nemám na výber. Sú to moji priatelia. Takže ich pozvi dnu, alebo odtiaľto niekto neodíde živý."
"Ja nie som bábka, s ktorou si budete robiť, čo sa vám zachce." Nieže by mi nezáležalo na životoch týchto ľudí, ale nebudem robiť to, čo mi povedia a už vôbec ich nepozvem do môjho domu.
"Fajn, v tom prípade bude mať Tina asi problém..."

Kto som? 8.kapitola

15. března 2014 v 15:20 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka. Pondelok. Jak ja neznášam pondelky. Pustila som si hudbu naplno a vošla do kúpeľne. Pustila som My Songs Know What You Did In The Dark od Fall Out Boy. Veď naokolo nikto nebýva, takže som zobudila maximálne Bonzákov. A to mi ťažkú hlavu nerobí.
Obliekla som si tmavé jeansy a kockovanú košeľu, ktorú som zaviazala na boku. Môj štýl obliekania sa ako mrcha nebudem meniť, ani keď idem na novú školu. Namaľovala som sa a na ústa som si dala červený rúž. Zišla som dole do kuchyne, kde som si spravila toasty a kávu. Keď som dojedla, obliekla som si koženú bundu a nasadla do auta.
V škole bolo kopec ľudí a ja som mala problém zorientovať sa. Nakoniec som našla moju skrinku, z ktorej som vybrala knihu dejepisu. Mimochodom, v tej skrinke mám všetky knihy. Nechala som ich tu v sobotu, keď som odchádzala. Veď načo ich budem brať domov?
Keď zazvonilo, vybrala som sa na toalety. Mám rada veľký nástup, takže prídem tak v strede hodiny. O pätnásť minút neskôr som sa rozhodla, že už si ma všimnú. Vošla som do triedy a všetci otočili hlavu mojím smerom. Ja som sa sebavedomo usmiala a začala s nacvičenou rečou.
"Prepáčte, že meškám, ale stratila som sa. Som Nikol Reidová."
"V poriadku, sadni si na voľné miesto." Veď čo iné by mi mohol povedať?
Poobzerala som sa po triede a dávala som si pozor, aby som sa nerozosmiala, keď som uvidela Stefana Salvatoreho. Takže sto-aj-niečo-ročný upír chodí na strednú? Žmurkla som na neho a sadla som si na voľné miesto v poslednej lavici. Je to moje najobľúbenejšie miesto. Mňa nikto nevidí, ale ja vidím každého.
"Takže, otvorte si knihu na strane dvadsaťsedem a urobte si poznámky." No jasné, urobíme. Klaus povedal, že do školy chodiť musím, tak som tu, ale viac nech odo mňa nechce.
Po nekonečne dlhej hodine som sa rozhodla vzdať to a vyparila som sa do Grillu. Asi by bolo hlúpe očakávať, že tam Damon nebude, ale aj tak som sa modlila, aby tam nebol. Samozrejme, viete ako to dopadlo. Čo som komu urobila?
"Argh, ty." No, tak to bolo pekné uvítanie.
"Podobne." Tiež z neho nemám radosť, ale nedávam to najavo. Nemôže sa prispôsobiť?
"Jednu whisky." Hmm, teraz tu je iný barman ako bol v sobotu. Vzala som si nápoj a vydala sa k môjmu obľúbenému stolu. Whisky som položila na stôl a z tašky som si vybrala notebook. Snáď ste si nemysleli, že tam mám knihy.
Musím zistiť, ako to ide v mojom rodnom mestečku. Zapla som facebook a aká náhodička, Tina je online. Má štýl podobný môjmu. Tiež je vzorná študentka, ktorá cez hodiny dáva pozor.
"Ahoj Tina, ako to tam ide?"
"Ahoj! Bez teba je tu strašná nuda. Nikto tu nerobí party, nikto tu neprovokuje učiteľov a hlavne, nikto tu nemá tvoju slovnú zásobu. A čo ty? Aké to tam je? Máš niekoho? Už si sa preniesla cez Paťa? Mimochodom, Paťo začal chodiť s Tamarou." To snáď nie! On, môj vyvolený, si začne s mojou najväčšou rivalkou? Vážne?
"Sranduješ? On s ňou? Bléé! Je to tu pekne nudné a je tu len jeden bar! Len jeden bar, chápeš to? A navyše mi tu jeden idiot žerie nervy! A nie, zatiaľ nikoho nemám a teraz som sa cez Paťa už určite preniesla. Ako mi to mohol spraviť? A s ňou? Myslím, že ho už v živote nechcem vidieť."
"Haha, tak to sa tam asi dosť nudíš však? Navyše, zajtra máš osemnásť! To bude tá najväčšia party na svete. Myslím, že asi aj prídem za tebou."
"Ak prídeš, bude to ten najlepší darček. A áno, bude party a bude to tá najväčšia, najlepšia, najkrajšia a najhlučnejšia party, akú kedy Mystic Falls zažilo. Navyše som našla môjho otca. Žije v New Orleans, ale má tu obrovskú vilu, ktorú prepísal na mňa! Takže mám peniaze, dom, slobodu a navyše nové auto! Je to proste chlapík na pohľadanie!"
"Už sa neviem dočkať! Zajtra som tam! Sms-kou mi pošli adresu. Vidíme sa zajtra! Už musím ísť, Mrkvička asi tuší, že sa nevenujem jeho výkladu o exo-neviem-akých reakciách. Pá, zajtra!"
"Tak pá!"
Odložila som notebook a začala som premýšľať o party. Musí to byť proste bomba. Tinu uvidím iba raz za čas, tak to musíme osláviť. Pozrela som na hodinky, ktoré ukazovali pol jednej. To už by mi teoreticky mohla škola končiť. Ach, zase budem musieť prejsť popri Damonovy.
"Nejaký vtáčik mi pošepkal, že zajtra máš narodeniny." Odkiaľ to, dopekla, vie?
"Tak by ma zaujímalo, ktorý vtáčik by to len mohol byť?"
"A nie je to jedno?" Nie.
"Ani nie, ako mám potom vedieť, ktorý druh treba vyhubiť?"
"Myslím, že si to nechám pre seba."
"Fajn, tak začnem s vranou. Maj sa!"
Vyšla som z Grillu, nasadla do auta a namierila som si to domov. Keď som vstúpila dnu, začala som konať.
"Vy dvaja, kde ste?" Predo mnou sa objavili dve gorilky.
"Ako sa voláte?"
"Ja som Patrícius a toto je Matúš," odpovedala mi hnedovlasá gorilka.
"Skvelé, takže Pat a Mat. Čo viac som si mohla priať? Každopádne, zakázal Klaus nejaké menšie akcie?"
"Myslím, že nie."
"Fajn, môžete ísť." Keby niečo, pýtala som sa.
Vyšliapala som do mojej izby a unavene som sa zvalila na posteľ. Tie schody ma raz zabijú. Vošla som do kúpeľne a začala napúšťať vaňu. Potrebujem trochu relaxu a ticho. Vzala som knihu z izby, vošla som do kúpeľne a pre istotu som sa aj zamkla. Kto vie, možno sú Pat a Mat úchylní. Ľahla som si dnu a zavrela som oči. Začala som rozmýšľať.
Mám vôbec šancu na normálny život v tomto meste? V meste kde sú upíry, vlkolaci a čarodejnice? Mám šancu na normálny život, keď som dcéra Klausa Mikaelsona? Prečo som proste nemohla byť normálna? Teraz by som sa určite niekde upíjala žiaľom, pretože si Paťo vybral Tamaru. A možno by si vybral mňa, ale to by som tam musela byť.
Nemôžem ísť za mamou a sťažovať sa, že mi Tamara zase vzala niečo, na čom mi záležalo. Nemôžem ísť k Tine a zjesť jej všetku zmrzlinu, ktorú má. Môžem akurát nakričať na Pata a Mata, pretože niečo neurobili alebo naopak, pretože niečo urobili. Môžem mať všetko, čo chcem, ale už nemôžem mať to, čo potrebujem. Už nemôžem mať rodinu. Klaus je niekde v New Orleans a robí tam bohvie čo. Ja nechcem takýto život. Chcem byť normálna.

Strach z prehry

15. března 2014 v 15:19 | Alexis8301 |  Básničky
Bojím sa ti napísať,
čo ak ma odmietneš?
Podať žiadosť o priateľstvo,
čo ak ju zamietneš?

Sme len spolužiaci,
ale cez hodiny na mňa pozeráš.
Keď mi je zima,
tvoju mikinu mi podávaš.

Konečne som odhodlaná,
napísať obyčajné ahoj.
Stačí stlačiť enter,
vyhrám tento boj?

Boj, kde proti sebe stojím,
kde je len nádej a strach.
Čo ak ten boj prehrám?
Z nádeje ostane už len prach.

Stlačila som enter,
začína to vo mne vrieť.
Prosím, odpíš mi,
už to nevrátim späť.

Potom sa dozvedám,
že si na tom rovnako.
City nijak neovplyvníš,
ani keby si sa snažil všelijako.

Vyšli sme si,
ukazovali na strany.
Naše ruky stretli sa,
ideme s prepletenými prstami.

Neviem ako to bude ďalej,
či sa naše cesty pretnú.
Ale stále mám nádej,
že sa aspoň stretnú.

Kto som? 7.kapitola

15. března 2014 v 15:18 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Po obede, som sa rozhodla zapísať sa do školy. Bohužiaľ, ja som nikdy nebola vzorná študentka a tak Klaus musel zavolať do školy a použiť svoj "šarm", ako to nazval. A nevyhla som sa ani prednáške, že do školy proste chodiť budem. Našťastie sa rozhodol, pre moju bezpečnosť, prepísať dom na mňa. A potom som zase počúvala prednášku o tom, aké drahé sú veci v tomto dome a že Elijah je na niektoré citovo naviazaný. Kvôli jeho súkromiu a hlavne, aby som ho potom nemohla vydierať, mi nepovedal, ktoré veci to sú. Neviem, ako ho to mohlo napadnúť. Ja a niekoho vydierať? Ja? Veď ja som anjelik na pohľadanie.
Keďže za tri dni mám narodeniny a hlavne za tri dni budem mať osemnásť, ako darček mi dal auto. BMW Jamara 650i, čierne. Odteraz môj miláčik. No, ako darček by sa dala považovať aj tá miliónová vila, ale to by som si pripadala priveľmi rozmaznane, takže to za darček nepovažujem.
Bola sobota a ja som sa musela dostaviť do školy po papiere, aby som v pondelok mohla normálne nastúpiť. Keď som vystúpila z môjho nového autíčka, poobzerala som sa po okolí. Areál nič moc. Pár stromov a lavičky, potom parkovisko a budova školy. Momentálne všetko zívajúce prázdnotou. Veď ako inak. Kto by bol v sobotu v škole, nie?
Vstúpila som do budovy a zamierila som si to do kancelárie, kde by mala byť zástupkyňa riaditeľa. Orientovala som sa iba pomocou poradových čísel, nalepených na dverách rôznych učební a tried. Ja som mala namierené do miestnosti číslo 385 a práve som bola pri čísle 214. Snáď je tá škola menšia, ako sa zdá.
Po ďalších desiatich minútach blúdenia, som sa konečne dostavila do kancelárie. Otvorila som dvere a pozdravila sa. Tak tá mala na krajíčku. Divím sa jej, že ešte nezaspala. Podvihla ku mne jej otrávený pohľad a ja som sa držala, aby som sa nezačala smiať. No proste ľudia jej veku už nemajú pracovať.
Kým všetko vybavila, trvalo to hodinu a pol. Mohlo to trvať určite o polovicu kratšie, ale ona sa evidentne nikam neponáhľala. Na rozdiel odo mňa. Ja som si ešte privstala, aby som sa stihla rozlúčiť s Klausom a ona ma tam takto zdržuje. Ach, hanba jej!
Pekne som zaparkovala pred mojím domom a vstúpila dnu, ako keby to bolo moje oveľa dlhšie ako deň. Klaus si akurát robil kávu. On ešte len teraz vstal? Pche, to som si mohla pospať aj ja a nie vstávať o siedmej. Áno, pre mňa je sedem skoro. Ale ako vidíte, v tejto rodine sú proste spachtoši a ja nevynikám.
"Dobré ránko, tak ako?" spýtal sa s úsmevom na tvári. Ja som potichu zavrčala s vzala mu tú kávu. Tváril sa zarazene, ale asi pochopil, že ju potrebujem oveľa viac ako on. Ach, ešte len ráno a ja už som s nervami na konci. Ak to takto pôjde ďalej, môžem sa namiesto do školy, zapísať na psychiatriu.
"Komu ako. Už nikdy viac! Tá stará ježibaba zdržovala určite naschvál! Ak ju ešte raz uvidím, asi ju rozdrapím!" On sa len pobavene zasmial. Provokuje. Len aby som nerozdrapila teba, otecko.
"Ale zvládla si to. No, ja už budem musieť ísť, ale nechávam ti tu dvoch mojich najvernejších hybridov. Neboj, ani si ich nevšimneš. Budú mi hlásiť, čo sa deje a ak by sa ti náhodou niečo stalo." To ako vážne? Bonzáci a ešte k tomu v mojom dome? To ani nápad. Hneď, ako odíde, ich vyhodím!
"Dobre," povedala som so zákerným úsmevom na tvári a iskričkami v očiach.
"Daj mi o sebe vedieť. Ahoj!" povedal a objal ma. Objatie som mu oplatila a nasávala jeho vôňu, kým sa neodtiahol. Keď odišiel z pozemku, hneď som začala robiť zmeny.
"Hej! Vy dvaja, kde ste?" Len čo som to dopovedala, zjavili sa predo mnou dve gorily. Vážne, hybrid by sa mal spoliehať na jeho nadprirodzenú silu a nie na ehm... tukové svalstvo. Ak sú toto tí najlepší, radšej nechcem vidieť zvyšok.
"Vidíte tú kôlničku vzadu?" Počkala som, kým sa otočia a prikývnu. "To je super, pretože odo dnes tam bývate," povedala som so žiarivým úsmevom. Zmätene na seba pozreli, ale odobrali sa dobrým smerom. Bodaj by nie.
O cca tri minúty od vyhostenia nezvaných hostí, mi zazvonil mobil.
"Nikol, budú bývať v dome. Jasné?" Ehm, tak to bol Klaus.
"To ma už stihli nabonzovať? To čo si sem dopratal?" Tak toto je zrada. A ja som si myslela, že budeme kamaráti.
"Len ma informujú. Takže budú bývať v dome. Je mi jedno kde, ale v dome."
"Fajn, pivnica je len ich. Ahoj," zavrčala som do telefónu a zložila.
"Bonzáci, pivnica je celá vaša!" naštvane som vykríkla odo dverí. Tí dvaja sa s úsmevom dopratali dole. Dneska mi náladu spraví už len vodka alebo whisky. Tak som sa rozhodla, že so svojou maličkosťou navštívime Grill.
"Jednu whisky," povedala som modrookému barmanovi.
"Hneď to bude." Počkala som si na moju objednávku a odpratala som sa k najodľahlejšiemu stolu. Odtiaľto je najlepší výhľad na celý Grill.
Po chvíli dnu vošiel ten blbší Salvatore. Asi by som to mala spresniť, keďže obidvaja sú tupí jak polená. Takže, dnu vošiel Damon. Poobzeral sa po Grille a pohľadom sa zastavil na mne. On sa na mňa usmial tým jeho "oslnivým" pohľadom, zatiaľ čo ja som ho pohľadom prebodávala. Naša slovenčinárka by to nazvala neverbálna výmena názorov.
"Ty ešte žiješ?" spýtal sa ma hneď, ako sa pozval k môjmu stolu.
"Pýta sa mŕtvy," prehodila som len tak akože mimochodom.
"Ako vidím, humor ťa ešte neprešiel."
"Ako vidím, tvoje ego sa už nezmenší." Vážne som nasratá kvôli tým hybridom, takže nečakajte žiadny milý pokec.
"Mačička má aj pazúriky, hej?"
"Damon, vypadni, než ti ten pohár rozbijem o hlavu. Vážne nemám náladu na nepriateľský pokec."
"Odkedy sme nepriatelia? Veď som ti ponúkol bývanie."
"Odkedy si sa na mňa vysral, keď som umierala." Divím sa, že ten pohár ešte nepraskol, ako silno som ho stláčala.
"Ach, ten malý incident. Ja som myslel, že sme nato už zabudli."
Prišla som k nemu a ten pohár som mu naozaj rozbila o hlavu. Síce som sa pri tom trochu porezala, stálo to za to. Vidieť ten jeho pohľad.
"Evidentne si sa zmýlil," zašepkala som mu do ucha pri odchode.
A čo teraz? Keď prídem domov s krvácajúcou rukou, Klaus to bude vedieť do piatich minút. Teda, do troch minút, ako som sa mohla presvedčiť. No nič, poviem, že som proste rozbila pohár. Vynechám len malý detail, že to bolo o hlavu Damona Salvatoreho. A tak som sa pobrala domov.

Kto som? 6.kapitola

15. března 2014 v 15:17 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
"Pozri, nechcem ťa rušiť od spomienok, ale je tu taký menší problémik. Vážne maličký, ale ide mi minimálne o život. Takže, prečo po pohryznutí upírom zomieram?"
"Kto ťa pohrýzol?"
"Damon Idiot Salvatore."
"Nezomrieš. Toto ťa nezabije."
"No, tak to je divné. Pretože ja sa cítim minimálne ako na smrteľnej posteli."
"To prejde."
"A kedy? Myslím, kedy sa budem môcť aspoň nadýchnuť alebo prestanem kašľať krv?" Už mi to lezie na nervy. Mám od krvi moje obľúbené jeansy.
"To neviem. Záleží to na tebe. Skús sa ukľudniť alebo zaspať." Jemu sa to ľahko povie. Pche, skús zaspať. A akú mám istotu, že sa v spánku neudusím? Alebo, že ma neudusí on?
"Takže, ty si môj otec?"
"Asi to tak bude." To je teda výhra.
"A ako sa zo mňa stane hybrid?"
"Ak zabiješ nejakého človeka a potom sa napiješ jeho krvi. Ale musí to byť v splne. Potom odpadneš a preberieš sa ako hybrid."
"Ale mama bola lovkyňa. Čo ak to nebude fungovať?"
"Tak odpadneš a preberieš sa ako človek." No, to mi mohlo dôjsť.
Zrazu ma neuveriteľne začala bolieť hlava. Ako keby mi do nej búchali kladivom. A to betónovým kladivom. Tak ma napadá, existuje vôbec betónové kladivo? Chytila som sa za hlavu a skrčila sa do klbka. Určite som vyzerala ako blázon.
"Čo, do pekla, to má znamenať? Prečo ma tak bolí hlava?" Nemohla som dopovedať vetu, lebo som začala kričať od bolesti. Klaus sa ku mne bleskurýchlo presunul a vzal ma do náruče.
"Nikol, upokoj sa. Dýchaj." To fakt pomohlo. Začala som sa ukľudňovať a bolesť ustupovala. Bohužiaľ ju vystriedala triaška. Ja proste nemôžem mať pokoj, však? Privinul si ma bližšie k sebe a ešte silnejšie ma objal. Potom nás prikryl dekou. Neviem ako, ale asi som zaspala.
Keď som sa prebrala, už mi bolo lepšie. Cítila som sa ako po poriadnej party, ale žila som. Hlava ma stále trochu bolela, no nebolo to ani zďaleka ako včera. Poobzerala som sa, kde to som. Nebola som v tej hotelovej izbe. A ani Klausa som nikde nevidela. Bola to veľká izba, zariadená to svetložltej. Veľká posteľ, dve skrine a komoda s veľkým zrkadlom.
"Klaus?" skúsila som zavolať a pritom som sa postavila z postele. Oblečená som bola ako včera. Prešla som k zrkadlu. Vyzerala som hrozne. Našťastie som našla kúpeľňu, kde som sa ako tak dala do poriadku.
Keď som vyšla z kúpeľne, na posteli už sedel Klaus.
"Kde to sme?" spýtala som sa otázku, ktorá mi behá po rozume už odkedy som sa prebrala. Takže asi takých desať minút.
"V mojom starom sídle v Mystic Falls. Ako ti je?" Mizerne, hrozne, zle... vedela by som vymenovať ešte kopec synoným, ale to by ho asi nezaujímalo.
"Bolo už aj lepšie."
"Nikol, ja tu nemôžem ostať. V New Orleans mám povinnosti. Chcem vedieť, či pôjdeš so mnou alebo ostaneš tu." Tak, toto chce veľmi dobre uvážiť.
"Dokedy sa mám rozhodnúť?"
"Najlepšie by bolo do večera." Takže mám na to jeden deň. Skvelé!
"Dobre. Večer ti poviem, ako som sa rozhodla."
"Fajn a teraz, nie si hladná?" Ani som si to neuvedomila, ale naposledy som jedla asi keď som prišla.
"Trochu." Trochu viac.
"Tak poď dole, je tam prichystaný stôl."
"A nemáš tu nejaké oblečenie? Toto je celé od krvi."
"V skrini."
"Ďakujem," povedala som a prešla ku skrini. On sa usmial a odišiel.
Skriňa bola plná značkového oblečenia, na ktoré by som nezarobila ani keby som bola prezidentom. Vybrala som si tmavomodré úzke rifle a žlté tielko. Vlasy som nechala rozpustené.
Keď som zišla dole, Klaus už sedel za stolom. Ja som si sadla oproti nemu a začala uvažovať nad jeho ponukou. Bolo by dobré byť stále po boku Klausa, ale aj nebezpečné. Predsa len, má veľa nepriateľov a on je nesmrteľný. Ja som len človek a jeho slabina.
Na druhú stranu v Mystic Falls by som mohla chodiť do školy, nájsť si priateľov a žiť celkom normálny život v centre nadprirodzeného sveta. Ale je tu aj Damon a Stefan, ktorí by mi nedali pokoj, kým by sa nedozvedeli, že som Klausova dcéra a potom by sa mu najprv vyhrážali a on by ich zabil alebo oni by zabili mňa a potom Klaus ich. No, v obidvoch verziách skončia mŕtvi.
"Nad čím rozmýšľaš?" spýtal sa Klaus.
"Nad tvojou ponukou."
"Nikol, ak nechceš, nemusíš ísť. Je to na tebe." To je ten problém. Ja som veľmi nerozhodný človek.
"Ja viem a chcela by som ísť s tebou. Ale New Orleans je mesto preplnené upírmi a ja sa nechcem báť vyjsť na ulicu alebo zomrieť, pretože sa ti chce niekto pomstiť. V Mystic Falls by som mohla dokončiť školu, nájsť si priateľov, ale aj tu sú upíri a nebol by si tu ty. Proste neviem, čo mám robiť." On sa zatváril prekvapene a potom sa usmial.
"A čo keby si dokončila školu, skúsila si život tu a potom sa rozhodnúť? Ja by som sa zatiaľ pokúsil spraviť New Orleans bezpečnejším."
"Je to dobrý nápad, ale nebude ti to vadiť?"
"Bude, ale robím to pre teba. Samozrejme, že by som bol radšej, ak by si bola pri mne a ja by som na teba mohol dávať pozor, ale máš pravdu. Je to tam nebezpečné a ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. A navyše mám šancu, že o rok prídeš už natrvalo," dopovedal a usmial sa na mňa. A zase má pravdu.
"Tak fajn." Na nič iné som sa nezmohla. "Ale odchádzaš až večer, však?" Pousmial sa a prikývol.
"Mám ešte jednu otázku."
"Prosím, pýtaj sa."
"Ako je možné, že po uhryznutí upírom som skoro zomrela?" zasekol sa v pohybe a nad niečím rozmýšľal. Asi ho to zaskočilo.
"To je preto, že tvoja mama bola lovec a keď lovca uhryzie upír, starší ako stopäťdesiat rokov, tak zomrie. Ale ty nemáš len lovecké gény ale aj vlkolačie a upírie, takže ťa to nezabilo. Normálneho lovca to zabije." To je divné, ešte som o tom nepočula. Ak to je pravda, prečo by mi to mama nepovedala?
"A to funguje, aj keď nie som premenená? Nato stačia gény?"
"Áno. Teda u upírov nie, pretože nikto v sebe nemá upírie gény. Okrem teba. Ale u vlkolakov to funguje. Počujú zreteľnejšie a sú o trochu rýchlejší ako obyčajný človek." Ani o tomto som ešte nepočula. Musím sa toho ešte veľa naučiť.

Kto som? 5.kapitola

15. března 2014 v 15:16 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Pohľad Nikol:
Keď som sa prebrala, bolelo ma celé telo. Ešte horšie, ako keď ma pohrýzol Damon. Točila sa mi hlava a videla som pred sebou spomienky. Moje spomienky na rodičov. Boli sme šťastní. A potom sa stala tá nehoda.
"Mami, idem von. Do jedenástej by som tu mala byť, ale nezaručujem to. Keby niečo, volaj. Ahoj!"
V bare ma už čakala moja najlepšia kamarátka Tina a jej priateľ Adam. A potom tam bol Paťo. Páčila sa mi už odkedy sme nastúpili na rovnakú školu. No, vlastne to bolo osemročné gymnázium, ale keďže na mojej starej škole bolo priveľa "učiteľských detí", rozhodla som sa odísť. Odišla polovica našej vtedajšej triedy a na gymnáziu sme sa ešte viac spojili. Tam sa dala Tina dohromady s Adamom. Adam je môj najlepší kamarát už od škôlky.
"Tak tu si, už sme sa báli, že neprídeš."
"Ja a neprísť do baru? Vieš, ako by vodka plakala?"
Všetci sme sa zasmiali a odišli k stolu. A mne potom zazvonil telefón. Volala mi mama.
"Áno? Mami?" neodpovedala mi a tak som to nechala tak.
Keď som v noci prišla domov, všade bola krv a mama ležala v kuchyni na zemi. Krk mala potrhaný. Vybehla som do svojej izby a zavrela sa v kúpeľni. Tam som si sadla pod umývadlo a sedela tam do rána. Potom prišla babka a keď to uvidela, zavolala políciu. Mňa našli až o dve hodiny. Stále som mala pred sebou obraz ich tiel. Na to sa nedá zabudnúť.

"Mama!" S trhnutím som sa posadila, čo sa neosvedčilo ako najlepší nápad. Zatočila sa mi hlava a videla som rozmazane.
"Nikol? Čo sa tam dole stalo?" spýtal sa Damon.
"Neviem. Nedáš mi trochu tvojej zázračnej upírskej krvi?"
"Čo ja viem, moja krv je nevyčísliteľnej hodnoty." Jasné, ako inak.
"Pekne prosím?" skúsila som to po dobrom.
"Hmm a prečo by som to robil?"
"Vieš čo? Kašli na to." Aká irónia. Ako na povel som začala kašľať a dusiť sa.
"Zavolaj Klausa Mikaelsona." On je asi môj otec. On má aj vlkolačie gény a vlkolaci sa môžu rozmnožovať. Ostatní Mikaelsonovci sú len upíry. On je hybrid.
"Načo? Načo by som do svojho domu volal najobávanejšieho hybrida na svete!?"
"Pretože je to tisícročný hybrid a asi bude vedieť, čo mi je! Tak ho, dopekla, zavolaj!"
"Ani nápad!"
"Fajn!"
Postavila som sa a pridržiavala sa steny. Keď som schádzala dole po schodoch, pridržiavala som sa zábradlia. Takto asi ďaleko nedôjdem, ale čo, stačí mi vyjsť pred dom. Povedal, že ho nechce v dome nie?
"Kam ideš?" A zrazu sa stará. Mám chuť ho roztrhať na kúsky. Chcem od neho jednu posratú vec a ani to nespraví!
"Do pekla alebo možno do hotela. Uvidíme, kto bude rýchlejší, Satan alebo ja. Ale typujem to na Satana."
"Nikam nejdeš!"
"Damon, ty nie si môj otec! Toho som ani nemala! Nemáš najmenšie právo mi rozkazovať! A ja zomieram! Je to moja jediná nádej! Takže nazdar v pekle!"
Každú vetu som vyslovila osobitne a pomalým, veľmi pomalým krokom som sa dostala k dverám. Otvorila som ich a vonku bola stále tma.
Super, už asi meškám do práce. Vytiahla som mobil a pozrela sa na hodinky. Štyri ráno, skvelé. Najlepší čas chodiť polomŕtva po lese. Damon ma našťastie už nechal tak. No, odviezť ma ešte mohol, ale ako chce.
Došla som až do malého hotela, kde som si objednala izbu. Recepčná na mňa pozerala, ako na zjavenie, ale tak som vyzerala. Po ceste som nespočetne krát spadla, po tvári a rukách som mala krv a odreniny a, samozrejme, som v jednom kuse kašľala, takže sa jej nedivím.
Vyšla som do izby po nekonečne dlhom schodisku a zvalila sa na posteľ. Asi po hodine nič nerobenia a naberania dychu, som sa rozhodla zohnať si číslo na Klausa. No, mohla som s tým začať aj skôr, uznávam. Do mobilu som naťukala jediné číslo, ktoré viem naspamäť.
Našla som ho v jednom liste pre mňa. Začala mi chodiť po maminej smrti. Písalo tam číslo pre prípad núdze, tak dúfam, že si ho ten dotyčný nezmenil. To by mohol byť menší problém. Začalo to zvoniť, takže si ho asi nezmenil. Alebo som si ho zapamätala zle.
"Klaus Mikaelson, ako poslúžim?"
"Snáď dobre. Som Nikoletta Reid Mikaelsonová a mám taký menší problém. Adresu pošlem sms-kou. Tak zatiaľ."
Už tu čakám dve hodiny a zhoršuje sa to. Už vykašlávam krv. Dúfam, že sa Klaus ukáže.
Otvorili sa dvere a dnu vstúpil Klaus. Už bolo načase!
"Tak som tu a som tu až z New Orleans, takže, kto si a prečo máš priezvisko Mikaelson!?" Ups, tak asi zmenil bydlisko. Podľa mojich zdrojov mal byť v Mystic Falls. Chybička.
"Pche, tak to by si mohol vedieť. Moja matka sa volala Lana Elizabeth Reidová. Stále nič?"
"Matne si spomínam, ale to nevysvetľuje, prečo máš priezvisko Mikaelson." Je tu možnosť, že by mu o mne nepovedala? Pretože to by mohol byť problém. A veľký.
"Fajn, tak inak. Ehm...veril by si mi, ak by som povedala, že som tvoja dcéra?"
"Nie."
"Tak to by si mal začať veriť."
"To je absúrdne. Ja nemôžem mať deti. Je to nemožné!"
"Je to možné! Si napoly vlkolak a tí sa rozmnožovať môžu!"
"Nie, to nejde!"
"Dobre, tak prečo ste sa s mamou rozišli?"
"Pretože bola tehotná. Podviedla ma!"
"Dopekla, čo to nechápeš? Ona ťa nepodviedla, ona otehotnela s tebou!"
Pohľad Klausa:
Toto sa nemalo stať. Nemala prísť nato, kto je jej otec. A nemôže prísť nato, kto je jej skutočná matka. Bola by mocnejšia než ja. Ak v sebe prebudí hybrida a čarodejnicu, bude najmocnejšia na svete. Ale nevie, že je aj čarodejnica a tak to aj zostane.
Pred sedemnástimi rokmi:
"Niklaus, ja som ťa nepodviedla. Prosím, to dieťa je tvoje!" Michela sa ma snažila presvedčiť, že ja, hybrid, mám dieťa. To je nemožné.
"Michela, neklam mi! Si čarodejnica a nemôžem ťa ovplyvniť, ale buď ku mne úprimná!"
"Nik, to dieťa je skutočne tvoje. Milujem ťa, ale ty si stále ten zlý hybrid, ktorý neberie ohľad na druhých. Toto dieťa ťa má spasiť. Prosím, zostaň so mnou a vychovaj ju. Je to tvoja dcéra."
"Nie! Ja už nemôžem byť spasený!" Rozbehol som sa a vytrhol jej srdce. Zobral som malú, ale nemohol som ju zabiť.
Mala moje oči. Až teraz som si uvedomil, že mi neklamala. Ale už je neskoro. Odniesol som ju jednej lovkyni, aby bola v bezpečí. Odniesol som ju Lane Reidovej. Ona ju ochráni. Ona jediná vie, kto je...

Kto som? 4.kapitola

15. března 2014 v 15:15 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
"Nie, ale ďakujem." Vážne nestojím o smrť, aj napriek tomu, že si život nevážim.
"Ok. Takže, Nikol, aké je tvoje celé meno?" spýtal sa Damon. No jasné, on sa spýta a ja mu to hneď vyklopím! Ani nápad!
"Toto je výsluch? Vieš, chýba ti taká malá lampička, ktorou by si mi svietil do tváre a blok, kde by si si zapisoval moje odpovede, nie?"
"To ti nestačilo jedno uhryznutie? Chceš ďalšie? Pretože mne to problém nerobí a tvoja krv je vynikajúca." A zase ten priblblý úsmev. Jak ja ho neznášam!
"Ja viem, ale tuto Stefík by mohol mať problém."
"Ja kľudne pôjdem, ak si myslíš, že toto ťa zachráni od "výsluchu", ako si to nazvala."
"Fajn. Ale hneď potom ma pustíte a odpoviem len na to, na čo budem chcieť."
"Fajn!" odfrkol si naštvane Damon.
"Moje celé meno," špeciálne pre Damona som zvýraznila celé, "je Nikoletta Reidová. Mám sedemnásť rokov a prišla som sem pred, ehm, asi dvoma dňami. Vážne to nepočítam. Damon mi ponúkol nocľah a tak som si povedala, prečo nie? Prespala som tu a keď som odchádzala, tento imbecil si všimol, že mám v náramku železník. Len tak mimochodom, Damon, čo by si robil, ak by to bola len náhoda a ja by som o upíroch nevedela? Reaguješ prehnane a s horúcou hlavou, to sa ti niekedy vypomstí. Ale to som odbočila. Takže, všimol si môj náramok a hodil ma o stenu. Ako ste si už mohli všimnúť, tak si život veľmi nevážim, nech som v akejkoľvek situácii. Ale je to aj jeho chyba! Reaguje prehnane a nevydrží žiadnu pripomienku na jeho ego, väčšie ako Mystic Falls. Takže na mňa zaútočil. A ako sa môžem ja, obyčajný človek, brániť proti urazenému upírovi? A zvyšok už poznáte. Tak, toto je moja story. Ale ako ste sa už dozvedeli, som obyčajný človek a naša dohoda znie, že ma pustíte, takže čus! Hej a Damon, dlžíš mi nové tričko, toto je od krvi!"
Keď som sa postavila, zatočila sa mi hlava ale nedala som na sebe nič vidieť. Asi mi zobral viac krvi, ako si myslí. Zišla som dole po schodoch a v obývačke som začala kašľať. No, kašľať je veľmi všeobecný pojem. Skôr som sa začala dusiť. Padla som na kolená a nemohla nabrať dych. Po chvíli už boli dole aj oni dvaja.
Pohľad Damona:
Keď sme so Stefanom zišli dole, Nikol kľačala na zemi a kašľala. Keď sme sa pýtali, čo sa stalo, neodpovedala a za chvíľu sa zvalila na zem. Vzal som ju na ruky a odniesol ku mne do postele. Neviem prečo, ale nechcel som, aby zomrela.
"Čo s ňou je?" podľa Stefanovho výrazu som usúdil, že je na tom rovnako, ako ja.
"Neviem, ale nikto sa nezačne dusiť z ničoho nič. Niečo sa muselo stať." To mi došlo, braček, to mi došlo.
"Počkaj, počuješ jej srdce? Bije veľmi rýchlo, ale ona nemôže dýchať a skolabovala. Čo tak otrava krvi?"
"A z čoho? Jedine, že by si mal v zuboch jed, čo je dosť nepravdepodobné." To je pravda.
"Fajn, tak počkáme, kým sa preberie." Snáď to bude skôr, než zomrie.

Nechaj ma ísť...

15. března 2014 v 15:13 | Alexis8301 |  Básničky
Odišiel si,
nechal si ma tak.
Opustil si ma,
ako taký plachý vták.

Potom si sa rozhodol,
získať si ma späť.
Ale vieš ty čo?
Ja už nemám päť!

Snívať o princovi
na bielom koni.
A potom si uvedomiť,
že pravda bolí.

Myslela som,
že ma máš rád.
A potom si sa rozhodol,
že už ostaneš len kamarát.

Ľutovať svoje rozhodnutia,
to vie každý.
Ale napraviť svoje chyby,
to je to, o čo sa tu snažíš?

Je mi ľúto,
pohla som sa ďalej.
Nemôžem s tebou byť,
už si nerob nádej.

Chceš odo mňa,
aby som sa rozhodla?
Prepáč, nemal si sem prísť.
Ja už som sa rozhodla,
tak ma nechaj ísť...

Plyšový medvedík

15. března 2014 v 15:12 | Alexis8301 |  Básničky
Leží plyšový medvedík,
v postieľke plnej bolesti.
S radosťou ho nechali,
spadnúť na dno priepasti.

V kútiku duše dúfa,
že nieje stratený.
Raz sa to určite zahojí,
no teraz je ranený.

Bolesť v srdci trápi ho,
už nikomu neverí.
Nechali ho samého,
sklamaného z dôvery.

Cesta jeho životom,
ľahšia už nebude.
Život pôjde aj potom,
aj potom, čo on odíde.

Kto som? 3.kapitola

15. března 2014 v 15:10 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
"Kto si?" spýtal sa ma, no celkom naštvane.
Kto som? To sa snažím zistiť, ale tým, že ma bude držať pod krkom, prišpendlenú na stene, to nezistím. Som iba decko, ktoré stratilo pôdu pod nohami príliš skoro a nemá žiadnu oporu. Keď sa tak zamyslím, som riadny zúfalec.
"Haló! Zem volá, Nikol!" Oh, on tu je aj Damon.
"Počkaj, rozmýšľam," povedala som celkom kľudne, čo bola asi chyba. Vyceril na mňa tesáky a pod očami mu nabehli žilky. Nevie sa kontrolovať, amatér.
"Áááá! Ty-ty si upír!" Prvé pravidlo, keď nechcete, aby vás niekto odhalil, je hrať, že o ničom neviete.
"Dobrý pokus, ale necítim z teba žiadny strach!" Ten je už poriadne naštvaný.
"No čo, snaha bola, ale nechcel by si ma už pustiť?" O-ou, mám pocit, že výsmech veľmi dobre neznáša. Mala by som najskôr rozmýšľať, čo poviem, keďže môj život je v jeho rukách. Doslova.
"Chceš sa hrať? Fajn!" Zaťal svoje tesáky do môjho krku a len tak mimochodom, bolí to jak sviňa!
Ja som pomaly, pomaličky, začala strácať vedomie, ale Damona niečo odhodilo dozadu. Bohužiaľ, neviem čo, pretože to strácanie vedomia nebolo až také pomalé. Vlastne, spadla som na zem a omdlela. Poučenie do budúcna: Nesrať upíra!
Ak nejaké nabudúce bude, ozval sa otravný hlas v mojej hlave. Za takéto pripomienky by som sa najradšej vyfackala, ale nato som príliš lenivá.
Keď som sa prebrala, všetko ma bolelo a vonku už bola tma. Nevedela som si spomenúť, čo sa stalo, ale potom mi to došlo. On ma uhryzol, hajzel jeden amatérsky.
"Dobrý večer, Šípková Ruženka." Spomeň hajzla a už je tu!
"Nebola by som Šípková Ruženka, ak by si do mňa nezapichol dva tŕne! Mimochodom, nemáš tu niekde aspirín?" Nezabil ma, provokujem ďalej. Ja si asi vážne neviem vážiť život.
"Nie." Pche, to čo má toto byť! Upír a nemá aspirín?
"Vieš čítať myšlienky?" Práve ma napadla jedna super vec, ako ho vyprovokovať. Snáď ma potom pustí, respektíve vyhodí.
"Samozrejme." Arogantne sa zasmial. Tak by ma zaujímalo na čom.
"Prečo sa smeješ? Keby si vedel, čo si o tebe myslím, tak by si plakal."
To mu už, samozrejme, zase rupli nervy a pritlačil ma o matrac. A zase pod krkom. Jeden by si myslel, že upír má aj iné triky ako toto. Inak, je to celkom pekná izba. Tak by ma zaujímalo, čo by sa stalo, keby sa Damon šiel opaľovať bez prsteňa. Raz to určite vyskúšam.
"Damon!" zavolal niekto od dverí.
"Á, Stefan. Čo ty tu? To ti nestačilo mi zničiť zábavu raz?" On sa bavil? No, tak to je blbé.
"Nie, Damon, nestačilo. A tebe nestačilo zabaviť sa raz?"
"Nie, Stefan, nestačilo."
"Ehm-ehm..." upozornila som na seba. Keď teraz tak nad tým rozmýšľam, keby som to neurobila, asi by som sa odtiaľ aj dostala. Tí dvaja by si pri ich "hádke" nevšimli, ani keby im na strechu spadol meteorit.
"Ja som Nikol a ty si asi Stefan, však? No, to je jedno. Nemôžeš tomuto imbecilovi povedať, aby ma pustil?"
"Vlastne, nie. Aj mňa zaujíma, kto si." Keď to zistím, dám ti vedieť. Čestné skautské. Snáď nevadí, že som skautom nikdy nebola.
"A nemôže ťa to zaujímať, keď tu nebudem? Alebo lepšie, čo keby ste zabudli, že som tu niekedy bola?" opýtala som sa s nádejou v hlase.
"No nie!" To už sa do toho priplietol aj Damon. "Ja mám lepší návrh. Zabijem ťa a všetci zabudnú, že si kedy existovala."
"Nie, ale ďakujem."

Kto som? 2.kapitola

15. března 2014 v 14:48 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Prechádzala som sa ulicami mesta. Išla som slimačím tempom, pretože som sa naozaj nemala kam ponáhľať. Došla som až na druhú stranu mesta, kde stál ten penzión. Hmm... klopať, neklopať, klopať, neklopať. Nie, radšej nie. Ešte by som zobudila majiteľov o tretej ráno. Čo by si o mne pomysleli? Super, takže asi budem chodiť dookola po meste. Lepšie trávenie voľného času som ešte nevidela...
Otočila som ale predo mnou stál nejaký chlap. Čierne topánky, čierne rifle a aby som nezabudla, čierna kožená bunda. Asi mi neuveríte, ale hádam, že jeho obľúbená farba je čierna. Myslím, že by som sa mala báť, pretože je noc, nikto nikde a ja tu čumím na cudzieho chlapa, ktorý vyzerá ako poriadne nasratý mafián. Síce ovládam sebaobranu - keď ste dospievajúca dcéra, jediné na čo váš otec myslí je, že vás v tmavej uličke niekto znásilní -, ale aj tak, v takejto situácií sa len modlíte, aby sa nič nestalo. Bohužiaľ ten hore sa dobre baví, keď trpím, takže prečo by nesplnil opak môjho priania však?
"Nočná prechádzka?"
"Dalo by sa to tak povedať."
"Si tu nová? Vieš, deti sa tu normálne v noci nepotulujú. Je to tu nebzpečné."
"Áno, som tu nová. A ako vieš, že ja nie som nebezpečná?"
"A čo tu vlastne robíš?"
"Ale, obyčajný život. Získavam nové skúsenosti, utekám pred sociálkou... čo viac si priať?" On sa len pousmial. Mimochodom, má krásny úsmev.
"A nechcela by si prespať u nás? Som Damon. Damon Salvatore." Takže Salvatore, hej? Jeden z najlávnejších upírov sveta. Tak prečo nie? Nie, nie som blázon, len nemám kde prespať a on vlastní jediný penzión v okolí.
"Tak fajn, ďakujem. Som Nikol Reidová."
Vybral mi izbu na druhom poschodí. Je celkom veľká. Sú tu dve skrine, obrovská posteľ, stôl a stolička a nakoniec nočný stolík s lampou vedľa postele.
"Ak by si niečo potrebovala, moja izba je na konci chodby. Dobrú noc, Nikol."
"Dobrú." Oblečená som zaliezla pod mäkkú perinu a zaspala.
Keď som sa zobudila, slnko už bolo dosť vysoko. Upravila som sa a pobalila si veci. Zišla som dole a v kresle sedel Damon s pohárom v ruke. Whiskey už ráno? Správna voľba.
"Dobré ráno."
"Dobré ehm... ráno." Niečo mi uniklo? Kým som rozmýšľala nad tým, čo mi uniklo, on sa dobre že neváľal na zemi od smiechu. Ale ja mám len jedny nervy a už od prírody som výbušná.
"Pozri, nemám mobil, aby ma nenašli, nemám ani hodinky, pretože sa mi k tomuto oblečeniu nehodia a jediná elektornika, ktorú mám je mini-notebook. A ak by som ho mala zapínať zakaždým, keď chcem vedieť, koľko je hodín, tak sa asi zbláznim. Tak povieš mi koľko je hodín? Prosím?" No čo, som slušne vychovaná.
"Je pol jednej." To je mi ale prekvapenie.
"To som spala tak dlho?"
"Vzhľadom k tomu že si zaspala asi o štvrtej ráno ani nie." A zase sa usmial tým svojím neodolateľným úsmevom, na čo som sa musela zasmiať aj ja.
"A kam to vlastne teraz ideš?"
"No, hľadám jedného ehm...človeka." Teraz som sa pre zmenu chcela smiať ja. Pri pomyslení že hociktorý z Mikaelsonovcov je človek som sa musela usmiať.
"Tak ti ho pomôžem nájsť, stači povedať o koho ide." Ver mi, nechceš to vedieť.
"Ďakujem, ale myslím, že to zvládnem."
"Tak mi aspoň môžeš vysvetliť to, prečo si sa sama zjavila v noci v tomto zapadákove." Toto mesto každý volá zapadákov. Niečo na tom bude.
"Možno inokedy."
"Ale no ták." Keď je taký otravný stále, nedivím sa že ho každá nechala. Áno, viem o Katherine a aj o tom že teraz je jej dvojníčka z jeho bratom. Smutné.
"Damon..."
"Áno?" To bolo rečnícke oslovenie, nechcela som odpoveď.
"Poviem ti to potom, teraz sa ponáhľam." Popri mojom rečníckom prejave som sa asi priveľmi rozmachovala rukami, kedže si všimol môj náramok so železníkom. Samozrejme, kedže moja mama bola lovkyňa, viem o železníku takmer všetko. A asi milión spôsobov jeho využitia. A Damonovi sa nebude páčiť asi ani jeden.
"Kto si?!"

Kto som? 1.kapitola

15. března 2014 v 14:13 | Alexis8301 |  Kto som? (Dokončená)
Nikol je sedemnásťročné dievča, ktorému pred dvomi rokmi zomreli rodičia. Doteraz žila u svojej babičky, ktorá sa o ňu už nemôže postarať. Rozhodne sa teda vycestovať do Mystic Falls, kde by mal žiť posledný člen jej rodiny. Po príchode sa však dozvie, že veci nie sú také, akými sa zdajú byť. Zvládne Nikol tieto fakty prijať alebo ju to úplne zničí?

Vítejte na našem blogu

15. března 2014 v 10:42 | MarryAnn & Alexis8301
Ahoj,
vítame vás na našem blogu. Najdete tu FanFiction na Supernatural (Lovci duchů), The Originals a The Vampire Diares (Upíři deníky).
Také zde budeme vkládat fotky, gifi a zajímavosti o těchto seriálech.
Budeme zde vkládat některou naši tvorbu. Např. basničky, jednorázové povídky, kapitolové, spoluautorské a bude možnost i komedií. Můžete nás najít také na www.ourstories.cz - zde jsme začínaly a stále budeme pokračovat.
Profil MarryAnn

Profil Alexis8301

Doufáme, že se vám bude naše tvorba líbit a budete navštěvovat náš blog. Smějící se
Všetok obsah blogu je naša tvorba! Nekopírovať! Ak chcete zverejniť našu tvorbu inde, ozvyte sa na email alebo čokoľvek iné! Thx! :)

Fanclubs: